Predstavte si psa. Je hnedý. Predstavili ste si jazvečíka? Nie je to jazvečík. Je to iný pes. Neviem aká rasa, lebo sa do toho extra nevyznám, ale je to ten typ, čo by ste mu dali meno Rekso. Hrá sa so svojím pánom, akoby hrali naháňačku. Poskakuje, jasá. Je šťastný. Na krku má modrý obojok. Jeho pán má klobúk, taký srandovný širák. Stojíte na balkóne a takáto scenéria sa zomelie pod vami v jeden príjemný podvečer. Premýšľate, či je ten pes nejaký pouličný mix, alebo je to nejaké špeciálne plemeno. Asi to je guláš. Potom si zvesíte uterák zo šnúry a idete si dať sprchu. Spomeniete si na faktúru za Internet, ktorú ste zabudli zaplatiť a hneď chcete, aby už bolo po sviatkoch...
Ale ostaňme pri psovi. Sotva prešlo pár dní a synátor o inom nebásni ako o tom, že by chcel havinka. Začal som uvažovať o možnosti nejakého psíka si zaobstarať. A v ten večer sa to stalo.
Každý pozná kóliu. To je ten pes ako bol Lessie. Tak teraz si predstavte Lessieho. Len tak sa zrazu zjavil. Bez obojku, bez pána, zato so smutným pohľadom. Takým, že keď sa na neho pozriete, tak vám to nedá a chcete sa tomu psovi prihovoriť, pohladiť ho. Slastne sa akoby usmeje a natrčí hlavu na signál „ešte“. Čo ak je poslušný? „Sadni!“ - a on si sadol. Povel „ľahni“ mu síce najprv robil trable ale nakoniec poslúchol aj to. Hmm, slušný a vychovaný pes bez obojku. S nádejou hľadel za každým prechádzajúcim autom. Niekto ho vyhodil. Teda asi. Nemá tvár vám to nepovie a (ex-)majiteľ sa tiež nepríde pochváliť... „Lessie, sadni!“ a sedí.
Chvíľa uvažovania, že čo s filmovou hviezdou spraviť. Idea sa vnukne sama. Mobil s foťákom sa zablysne do noci a pár rozmazaných ale psa na nich rozpoznateľných fotiek je na svete. Fotky aj s príslušným textom sa neskôr zjavia na sociálnej sieti v snahe nájsť majiteľa – ak je pes utečenec a nie vyhodenec.
Medzitým však už ja a „môj“ Lessie kráčame smerom k našej chalupe. Do bytu sa s ním nedá, jednak lebo by ho nebolo kam dať a jednak lebo potom by som bol vykázaný aj ja. Zviera v byte nie je tolerované určitými členmi našej nie veľmi početnej rodiny. Synátor by sa ale tešil. Lessie si však cestu kráti svojvoľným vylihovaním a občasným nedôverčivým cúvaním. Chvíľa pekného slova a aj chvostom zavrtí a poslušne nasleduje. Chalupa nie je ďaleko. Provizórny príbytok si obzerá s nadšením. Mám z toho dobrý pocit a tak zamkýnam bránu a nechávam ho na dvore jeho nového, možno dočasného príbytku. Moja cesta vedie do non stop otvoreného supermarketu a kupujem mu misky a potravu.
Ani nie o hodinu som nazad a môj nový havo ma milo víta. Zjavne sa teší a ponúknuté jedlo a vodu neodmietne. Papá a pije a môj dobrý pocit narastá. Super, teším sa ako donesiem malého aby sa mohli kamarátiť aspoň dokým sa nenájde psíkov majiteľ – ak sa vôbec nájde. S úsmevom zamykám a odchádzam. Prídem ráno, ešte predtým ako sa synátor zobudí.
Ďalší deň ráno. Úsmev opadol ihneď. Pes nikde. Ostali po ňom dve misky a nejaké žrádlo v krabici. Ešte dobre, že synátor nevie o ničom. A aspoň že som ani tie fotky nikam nestihol zavesiť, takto aspoň vyzerám ako blbec len v očiach toho psa.
