Vstali sme ľavou nohou. Spíme tak, že pravou vstať ani nevieme. To by sme museli vedieť chodiť cez steny. A to nevieme. Tak vstávame ľavou nohou prvou dá sa povedať, že vždy. Sme takí ľavounohouvstávači. Ale dnes sme cítili, že sme tou ľavou nohou vstali viac než inokedy. Uvedomili sme si, že sa nemôžeme vrátiť do teplučkej postele z ktorej sme ešte v polospánku vyliezli. Treba ísť do práce.
Práca je fajn. Práca nás baví. Nebyť našej práce, asi ani nezačneme blogovať - neboli by zážitky, nemali by sme pojem o svete. Napríklad ak by sme celý deň len ležali, o čom by sme písali? O ležaní? Kto by to čítal? Tí čo ležia? Haha, nemyslíme si. Radšej by ležali ďalej. Ak čítate pri ležaní, to už nie je ležanie. To je čítanie po ležiačky a to je iné. To už vyšlo z módy. Ach jaj. Odbáčame od témy. Začali sme o hov... ehm, o rieke a teraz píšeme o ležaní, o práci. A to tie veci spolu ani nesúvisia. Práca šľachtí, práca nám dáva živobytie. Aj vďaka práci sme kým sme. A to dnešné počasie bolo niečo strašné... No, nič moc. Zima a zima a zubaté slnko, skrátka počasie, ktoré vôbec nemáme radi. Možno aj preto šiel čas tak pomaly. V práci. Vybaviť toto, vybaviť hento a človek pomaly zistí, že prežíva jeden z tých horších dní. Najmä ak niečo nevybaví. No a ešte sme aj vstali ľavou nohou. Strašné.
Deň - teda tá pracovná časť dňa sa pomaly chýlila ku koncu. Bolo poobede, slniečko ešte svietilo. Potrebovali sme vypadnúť. Od sveta, od ľavých nôh, od mesta, od všetkého. Jednoducho relax. Príroda. Rieka. Nekonečno kameňov a tie dva brehy ako výzva. Starostlivé preberanie kameňov a potom hod.
Kameňov bolo naozaj nekonečno. Ktorý je ten správny? Prvý sme zle chytili do ruky. A bol aj príliš ťažký. Druhý nemal správny tvar. Tretí pekne žblnkol. Štvrtý našiel niekto pred nami. Piaty. Piaty sme si všimli a hneď nás upútal. Piaty by mohol byť ten správny. Ideálny tvar, primeraná váha. Veľkosť presne pre našu ruku. Hodili sme ho. S miernym rozbehom. Švih sa podaril tak, ako sme si ho predtým predstavili. V kútiku duše sme vedeli, že prejde. Sledovali sme jeho let so zatajeným dychom. Nečakali sme žblnknutie, ale báli sme sa ho. A zrazu buch. Ten tupý zvuk dopadu na vysokou trávou porastený breh. Podarilo sa. Kameň z jedného brehu rieky sa ocitol na druhej strane. Tam, kde podľa prírody nemal byť. A hodili sme ho tam my. Potom už buchotal miesto žblnkania aj šiesty a siedmy. Prestali sme kamene počítať. Pamätám sa, že ako siedmaci na základnej škole sme skúšali prehodiť Hron naposledy. V našom okolí má šírku približne tridsať, štyridsať metrov. Ale odhad máme možno zlý. Každopádne vtedy sa nám ho prehodiť nepodarilo. Ale dnes áno. Dnes... sme ho prehodili. A tak sa nám na sklonku nepodareného dňa podarilo niečo skvelé. Splnili sme si jeden detský sen.
Takže to nakoniec možno ani nebol až taký zlý deň. Nejaký ten neúspech sa musí z času na čas objaviť. Keď pre iné nie, aspoň preto, aby sme ho prekonali s odstupom času. Možno na druhý deň, možno o rok a možno práve v deň, keď ráno vstaneme tou správnou nohou...
