Ďakujem za úsmev

Čas čakania na trolejbus som si krátila sledovaním mojich spolučakateľov. Mladý chalan sa od zastávky v podstate dištancoval, stál asi sedem metrov od ostatných. Dievča oblečené v oranžovej mikine s tmavými vlasmi a pekným rámom okuliarov sa mračilo. Škoda. Ďalšie dievča v tričku bez rukávov ticho prešľapovalo z nohy na nohu. Staršia pani so stoickým pokojom hľadela smerom ku križovatke.Trolejbus prišiel. Nestála som tam ani päť minút. Vybrala som z kabelky lístok a sadla si na miesto proti smeru jazdy. Ako obvykle. Skontrolovala som čas, nechcela som prísť neskoro. A vtedy som si ho všimla. Mladý, mohol mať okolo dvadsaťpäť. Pozrel sa na mňa a na tvári sa mu objavil jemný úsmev. Bola to stotina sekundy. O chvíľu som si už nebola istá, či sa mi to len nezdalo. Nevadí, veď koniec koncov je to jedno. Na ďalšej zastávke som vystupovala. Vystúpil aj on. Autobus mi mal ísť o pár minút. Vtedy prišla 208ička. Nastúpil do nej. Keď trolejbus odchádzal, ešte raz sa na mňa pozrel. A znovu ten jemný úsmev, prchavý, nesmelý. Neviem, ako sa ten človek volal, neviem kam šiel, čo rád číta a či vôbec. Neviem, kde býva, neviem, akú hudbu počúva. Ani to nechcem vedieť. Ten úsmev mi zlepšil náladu. Za to by som sa mu chcela poďakovať. Keď som neskôr čakala na sestru "pod levom", mala som chuť tancovať na schodoch. Prečo? Len tak. Niekedy stačí aj obyčajný úsmev. Keď mám dobrú náladu, usmievam sa. Je to vraj nákazlivé. Tak prečo nenakaziť pár spoluobčanov?Len dúfam, že zajtra stretnem niekoho, kto sa na mňa tiež usmeje. Ja sa usmievať budem:)