Kultúra mojich spoluobčanov v MHD

Na ďalšej zastávke nastúpil pán v úctyhodnom veku. Chceli sme ho pustiť, ale keď zahliadol malé šesťročné dievčatko opierajúce sa o svoju mamu, len zahlásil: „Nechajte ju odpočívať, ja vydržím.“ Obe teda zostali sedieť. Otočila som hlavu znovu k tej pani. Chcela som vedieť, či je miesto vedľa nej ešte voľné. Starý pán by si potom mohol sadnúť.Na moje prekvapenie bielemu svetríku robila spoločnosť štýlová kabelka. Niekto si viditeľne nevšimol, že trolejbus je plný. Chcela som sa ozvať, zastavil ma však varovný pohľad, ktorý znamenal, že dnes už bolo vzrušenia akurát dosť. Zahryzla som si do pery a čakala, kým trolejbus príde na našu zastávku.Po nejakom čase sa ozval starý pán: „Mohli by ste si tú taštičku odložiť? Chcel by som si sadnúť.“ Pani rýchlo posunula kabelku aj sveter a odvetila: „Mali ste povedať, že chcete sedieť.“ Zrejme bolo pre ňu úplne bežné cestovať na dvoch sedadlách v plnom trolejbuse. Strhla sa menšia diskusia a výmena názorov. Škoda opisovať. Netrvala dlho, nepadli v nej tvrdé slová. Ale argument typu „ja som nevedela, že si chcete sadnúť, niekedy ani 84-ročné babky nechcú sedieť“ sa mi nezdá. Keď sedím v plnom troleji, nezaberám viac ako jedno miesto. Vlastne...nezaberám ho nikdy. Možno to je zle, možno som sa len neprispôsobila pravidlám našej spoločnosti o cestovaní v MHD.