Úplne obyčajný deň

Zapla som počítač, nahodila obľúbený blok pesničiek a rýchlo poslednýkrát skontrolovala seminárnu prácu, ktorú som včera dokončila pri infarktovom zápase Portugalsko – Holandsko. So zachmúreným výrazom som vyplnila políčko s neželaným výsledkom 1:0, ešte raz ponadávala (samozrejme v duchu a v rámci slušnosti) na hráčov i rozhodcu. Potom som sa vrátila k seminárke. Dobre som urobila, objavila som ešte pár kozmetických chybičiek. Tých obsahových bude asi viac, ale...snažila som sa. Nasledoval rýchly pohľad na internet. Preletela som správy o zápase, prezrela maily a fóra. Bol čas vybrať sa do školy, odovzdať prácu. Pozrela som von a v mysli sa mi vybavili sestrine ranné slová: „Vraj majú poobede padať krúpy.“ Obloha tak nevyzerala, ale človek nikdy nevie, pomyslela som si v duchu a vložila do tašky skladací dáždnik.Vystúpila som na Malej scéne a zaťukala na sklo vo vnútri divadla, kde tlačia súbory z diskety. Ujo Igor (tak ho voláme medzi sebou) tam bol a s úsmevom, ktorý mi vždy zlepší náladu, mi vytlačil oba súbory. Pridal ešte jeden obal, do ktorého som seminárku šupla a vykročila som smerom k svojej obľúbenej alma mater („jak praví“ náš imatrikulačný list). Výťah mi odišiel pred nosom, tak som sa vybrala pešo. Ono je to aj tak skoro jedno, s mojou váhou ma polovica výťahov na škole ignoruje (asi by som nemohla bývať na intráku, tak ma akceptuje len jeden).Na našom štvrtom poschodí pred pracovňou stálo pár dievčat. Zistila som, že vnútri sú štyria ľudia. Mala som čas, tak načo sa ponáhľať. Strávili sme hodinku v príjemnom rozhovore o všeličom od futbalu až po germánsku spoločnosť v stredoveku. Slniečko nesmelo nakúkalo pomedzi okná, v budove bolo celkom príjemne, nuž sa mi odtiaľ ani veľmi nechcelo. Ale odovzdala som seminárku a na „Šafku“ nastúpila na autobus do Petržalky. Pedagogická knižnica bola dnes skvelým miestom na krátke zastavenie. Knihu mi dali okamžite, mohla som nahodiť smer domov. Všetci okolo mňa sa usmievali (alebo sa mi to len zdalo?), a tak aj cesta neuveriteľne vyhriatym autobusom resp. potom trolejbusom bola fajn. Po daždi ani stopy. Naše sídlisko zaliate slnečným svetlom vyzeralo skvelo a lavička pred domom lákala na krátke posedenie. Ani nebola veľmi horúca.Teraz sedím doma, počúvam vynikajúcu hudbu a teším sa na stretnutie s kamarátkou. Je čas navštíviť našu obľúbenú čajovňu. Za chvíľku tam na nás aj zabudnú, tak dlho sme tam kvôli škole a skúškam neboli. A možno aj ten dážď konečne stihnem.Úplne obyčajný deň. Usmiaty, veselý, s ľuďmi, ktorí pre mňa niečo znamenajú. Keby čo najviac dní chcelo byť podobných. A vám želám rovnako krásne dni, aké mám ja. Že by nám svietilo na lepší zajtrajšok?