Minule som hral s dieťaťom ping pong na našom starom obývačkovom stole.
S deťmi máme ping pong vymyslený tak, že slabší dostane náskok. A ak vyhrá, znamená to, že náskok možno zmenšiť. A naopak. Proste prehry zvýhodňujú toho, kto prehráva.
Takže sme si pingali.
A darmo som lepší, nešlo mi to.
Začínala s náskokom 7 bodov a prehral som.
Ďalší set začínala s náskokom 6 bodov, zase som prehral a potom ešte raz pri náskoku 5 bodov.
Nabudúce bude mať náskok už len 4 body.
Ale už bolo ťažké zachovať si bezstarostnosť.
Pravdaže mi nevadí, keď chrobáčik vyhrá aj keď bude hoci aj mnohokrát lepší ako ja, - veď nakoniec tak to má aj byť, chceme, aby naše deti boli najúžasnejšie, ale podvedomé prúdy riek pocitov proste plynú.
"No dobre, už ďalej nehráme?", pýtam sa, aj keď viem, že už sa jej nechce.
"Nie. Ale nie si nešťastný, však?"
"Pravdaže nie, chrobáčik," hovorí moje rozumno nad vyplavenými spodnými prúdmi.
A cítim sa podobne, ako keď som snáď šesťročný prehral s mamou šach, a už so mnou nechcela hrať a plač porazeného som potom vydával za plač z toho, že už nemám s kým hrať.
Zvláštne, že mi to utkvelo na celý život.
A tiež chápem moje staršie dieťa, ktoré keď so mnou prehralo ping pong trikrát, tak sa namrzene otočila a povedala "Už s tebou nehrám," akoby som urobil niečo zlé.
Nič zlé nik naozaj neurobil.
Len príliš veľa prehier je proste príliš.
Po pár prehrách potrebuješ niečo kladné.
A tak napríklad zvažujem, že odteraz ak niekto prehrá za sebou dvakrát (alebo žeby ešte aj trikrát?) tak ďalej sa nehrá.
Vlastne toto potrebujeme aj v živote - nemôže byť príliš veľa neúspechov, bez ohľadu na to, či sú zaslúžené alebo nie.
Proste človek sa po prehrách musí pustiť do niečoho, kde je šanca na výhru vysoká.
Aby sa mu zdvihla hlava a narovnal chrbát a aby sa znova vedel pustiť aj do ťažkých vecí.
