kričala Miriam, zatiaľ ešte pani Norwoodová. Nevedela prečo, lebo bola doma sama. Sedela pri písacom stole, pred sebou mala papiere, ale nie obyčajné. Rozvodové. Rukami si podopierala hlavu a už tichšie sa samej seba pýtala: ,, Ako sa to mohlo stať? " Vedela už dávnejšie, že jej manželstvo s Adamom neklape. Pretrvávalo medzi nimi napätie posledných pár mesiacov, ale ona bola tá, ktorá si to nepripúšťala. Myslela si, že to nastala len chvíľková záležitosť, že ich to prejde a že bude zase dobre. Ale nebolo. To slovíčko rozvod viselo vo vzduchu dlhšie, len nevedeli, kto bude ten, ktorý ho skôr odtrhne a položí na papier pred toho druhého. Urobil to Adam, lebo ako sám povedal pri ich prvej a asi aj poslednej veľkej hádke pred dvanástimi dňami: ,, Už to nefunguje. Už to nie je ono. Už to nie je tak, ako to má byť. Ja som ťa ľúbil, to áno. Ale podobne ako sa sneh postupne roztopí, tak aj láska zo mňa vypršala. Musela si to aj ty cítiť, že sme sa zmenili-ja aj ty... " chvíľu sa odmlčal ako keby čakal, že na to niečo povie, ale keď chcela namietnuť, že ona sa nezmenila, že ho stále ľúbi, pochopila, že to nemá význam, a aj tak ju nepustil k slovu, lebo pokračoval: ,, Ale mám ta rád, no už to nie je láska. Držali nas spolu len povinnosti manželov a ak mám povedať pravdu, ostal som s tebou len kvôli Mirande. Ona bola to ,, spojítko" medzi nami. Ale keď prišla tá nehoda, ja... " Stratil sa mu hlas. ,, Neviem, ako to mám povedať. Som rád, veľmi rád, že žije, ale to, čo sa jej stalo potom, to... Prosto ja to nezvládam. Podám žiadosť o rozvod. Viem, že ty si silná, ty to prežiješ a aj o malú sa postaráš. A taktiež dúfam, že to podpíšeš... " Potom odišiel bývať k sestre a jej rodine. ,, On dúfa, že to podpíšem, " vravela si Miriam. Ale prečo má dilemu, či má podpísať alebo nie? Sedela nad tým od rána a stále nevie. Rozmýšľala ešte dlhšie. Nevedela, či sa má zachovať racionálne alebo tak, ako jej vraví srdce. ,, Čo je správne?" spýtala sa sama seba. Odpoveď nepoznala.
Papiere nechala na stole, vzala si kľúče od auta, mobil, doklady, dala ich do kabelky a odišla. Sadla do auta a namierila k svojim rodičom, u ktorých nechala na víkend Mirandu. Musí myslieť hlavne na ňu. Ona predsa za nič nemôže. Na to, že mala päť rokov, bola nadmieru inteligentná a niekedy prevýšila v správaní svojich rodičov. Veľa im pomáhala a ešte radšej sa s nimi rozprávala. Miriam si bola istá, že o všetkom, čo sa medzi ňou a Adamom deje, vie. Cítila to. A čo ju prekvapovalo, chápala to a bola s tým vyrovnaná. Viac ako Miriam sama. Miriam bola rada, že Miranda po tej nehode nezanevrela na iných. Za každým, ako si na ten incident spomenie, sa jej rozbúši srdce a prebehnú jej zimomriavky po celom tele.
Vtedy išli zo škôlky cez ulicu, na ktorej konci nechala auto. Už boli pri aute, keď si Miranda všimla, že jednej tete, ktorá kráčala cez cestu, spadla šatka. Chcela jej ju podať a Miriam ani nevedela ako. lebo sa to všetko zbehlo tak strašne rýchlo, videla dcérku ležať v kaluži krvi na zemi. Pribehla k nej ako zmyslov zbavená. ,, Vbehla mi pod auto. Ona mi tam vbehla, ja za to nemôžem! " kričal vodič toho auta. Krv, krik, strach, zmätok... Prišla sanitka, odviezla ju do nemocnice a Miriam musela dlhé hodiny čakať, čo sa bude diať. Operácia trvala celých desať hodín. Miriam medzitým zaspala a zobudila sa v Adamovom náručí. S úsmevom na perách jej povedal: ,, Prežila... " To jej stačilo, vyskočila z kresla a utekala za lekárom. ,, Utrpela odreniny, ktoré sa zahoja, slabý otras mozgu, na ktorý pomôže kľud, ale... " doktor sa na chvíľu odmlčal. ,, Ale čo, pán doktor, povedzte mi pravdu, prosím. Mne stačí, že prežila a to, čo sa dozviem teraz, už prežijem, " povedala. ,, No dobre, ste jej rodičia, mali by ste to vedieť. Utrpela dosť veľké poškodenie chrbtice. Uvidíme, čo bude ďalej, ako sa to bude vyvíjať. Možno jej bude stačiť rehabilitácia, ale mal by som Vás pripraviť aj na možnosť, ktorá je pravdepodobnejšia, že už nikdy nebude môcť chodiť. Ochrnú jej dolné končatiny. Ale nebojte sa. Všetko bude v poriadku. S tým sa naučí žiť. Hlavné je, že je to stále vaša dcéra a budete ju mať stále rovnako radi. Budete jej síce musieť viac pomáhať a trocha prispôsobiť váš dom na bývanie pre imobilných, ale viem, že vy to zvládnete. Ale prvý krok musí prísť od vás, lebo vy ste jej rodičia. Keby videla, že vy to nezvládate, tak o to sa jej to bude zvláadať ťažšie. Vydržte aspoň kvôli nej. Pochopili ste ma? " spýtal sa po svojom dlhom monológu lekár. On bol ten, ktorý jej dodal odvahu, nie Adam. Ten tam len stál. Adam bol ten, ktorý to nepochopil. A preto teraz musí ísť sama po Mirandu a riešiť problém s rozvodom. Ako povedal lekár-ochrnula a je na vozíku, ale ona bola rada, že žije. Toľkokrát sa modlila počas operácie a toľkokrát po nej ďakovala pánu Bohu, že ju nevzal k sebe...
Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie mobilu. Nemala náladu na to, aby sa s niekým rozprávala, ale zodvihla, keby to bolo niečo dôležité. ,, Prosím?" ozvala sa. ,, Miriam, tu mama. Vieš, čo sa stalo?" ozval sa hlas na druhom konci. Celá preľaknutá sa spýtala: ,, Niečo zlé? Vrav, mama, ale rýchlo! " ,, Nie, nie, neboj sa. Práveže naopak. Miranda ti chce niečo povedať. " Počula šuchot na opačnej strane a potom slabý hlások, ktorý poznala: ,, Mamina? " ,, Áno, zlatko, to som ja. Čo sa stalo?" ,, Už si na ceste?" spýtala sa Miranda. ,, Áno, o desať minút som tam. " ,, Tak sa ponáhľaj, lebo mám pre teba prekvapenie. " A vzápätí položila. Miriam nechápala, ale vedela, že to nebude nič zlé. Aspoň v to dúfala, ale však ju upokojila nielen mama, ale aj šťastný podtón dcérkinho hlasu.
Presne o desať minút zaparkovala pred domom svojich rodičov. Naponáhlo zamkla auto a vošla dnu. Nevedela, čo ju čaká. Doslova vbehla do veľkej obývačky a pohľad, ktorý sa jej naskytol, jej vyrazil dych. Miranda stála. Áno, stála na svojich vlastných nohách. Ani babička s dedkom ju nedržali. Miriam najprv nechápala, čo vyvádzajú, ale babka ju hneď upokojila" ,, Neboj sa! Volala som s lekárom. Prišiel a povedal nám, že je to zázrak, ktorý sa stáva jednému prípadu z dvadsiatich, ale je to možné. Dokázala to, Miriam, naozaj to dokázala! Stojí! A vraj teraz jej stačí len trochu tvrdšia rehabilitácia a bude normálne chodiť. Nebude to o deň, ani o mesiac, ale bude to. " Vtedy sa už Miriam usmievala, ale až potom zbadala Adama. Stál v rohu miestnosti a hľadel na ňu. Mal slzy v očiach. Chvíľu sa na seba pozerali a Miriam pochopila, že ho stále ľúbi. A to z celého srdca. Očami sa ho pýtala, čo tu robí. Z ich hypnotizujúcich pohľadov ich vytrhla šťastná Miranda: ,, Ja som ho zavolala. Potešil sa, keď to počul. A vedela som, že aj Ty budeš rada. A nielen kvôli mne, ale aj keď ho uvidíš. Viem, že sa stále ľúbite, ja to cítim. V posledných dňoch, týždňoch, mesiacoch sa toho udialo veľmi veľa. Možno ste aj na seba trochu pozabudli, ale vy ste moji rodičia a stále nimi budete. Chcela by som byť s oboma, ale ako sa rozhodnete, aj tak vás budem mať rovnako rada a vaše rozhodnutie podporím. Porozprávajte sa, prosím, " skoro plačlivým hláskom vravela Miranda a spolu so starými rodičmi odišla do kuchyne.
Miriam nevedela v záplave citov ani poriadne rozmýšľať. Adam k nej podišiel ako prvý. Vždy bol on ten prvý, ktorý spravil rozhodujúci krok, uvedomila si zrazu Miriam. ,, Ja... Rozmýšľal som. Dlho, predlho. Odvtedy ako som odišiel od teba a Mirandy. Chýbali ste mi. Keď som videl sestru, aká je šťastná so svojou rodinou, ostal som smutný. Pochopil som, že ten rozvod asi nie je správny. Ale ešte som si nebol úplne istý. Až teraz, keď ma Miranda zavolala a uvidel som ju, ako tu stojí a spravila ten krôčik ku mne, uznal som, že aj ja by som mal niečo spraviť. Nechcem ťa stratiť, Miriam. Ľúbim ťa stále ako predtým. Ak nie viac. Nechcem ťa stratiť. Vďaka našej úžasnej dcérke viem, čo som mal vedieť už dávno. A sám od seba. Rozmýšľa aj za nás. Máme inteligentnú dcérku, " usmial sa, ale potom mu úsmev zamrzol. ,, Dúfal som, že si ten rozvod nepodpísala... Alebo si sa už rozhodla? povedal Adam. Nevedela, čo má na to povedať. Cítila sa šťastná. Bola ako v siedmom nebi. Nakoniec povedala: ,, Neopustíš ma už? Nás. Obe. Povedz mi to, musím to vedieť. " ,, Nie. Už viem, že vy ste to, čo mám a čo nechcem stratiť. Už som si myslel, že som vás stratil a nechcem to zažiť ešte raz. Je to strašný pocit. Pochopím, ak si to budeš chcieť ešte rozmyslieť, lebo ja som ten, ktorý to pokazil, ktorý sklamal. Ale ja ti viac nemôžem dať, len moje srdce a čestné slovo. To je všetko. " Miriam viac nepotrebovala. Ľúbi ju a to jej stačilo. Musela veriť, že na jeho slovo sa môže spoľahnúť a vedela, že jeho srdce už dávno mala a stále má. Usmiala sa so slzami v očiach, ale boli to slzy šťastia. ,, Ľúbim ťa a nechcem ťa stratiť. Nikdy som nechcela, " povedala a padli si do náručia. Zapečatili to vrúcnym bozkom a celí šťastní prešli do kuchyne ruka v ruke ako práve oddaní novomanželia za zbytkom rodiny. Miranda to vedela. Cítila to a bola rada a usmiata. Obaja-Adam aj Miriam-si uvedomovali, že za všetko vďačia jej.
