Už si nepamätám, ako sa to všetko zvrtlo - ja a Dušan, taká veľká láska, poznáme sa od strednej. Dušan Neróm bol vždy hviezda, otec sa ešte za komunistov stihol nabaliť, takže rodina bola viac než dobre zabezpečená a syn to patrične využíval, okrem toho bol aj veľmi pekný. Hral futbal - miestnu ligu a vyvážal sa na vlastnom aute. Skrátka magnet na baby... Bola som v siedmom nebi, keď sa o mňa začal zaujímať - nikdy som veľmi neverila, že si niekto všimne Rómku. Napriek nesúhlasu jeho rodičov sme sa vzali a potom sa narodili malý Miško a Matúško. Skrátka rozprávka......V zámke zašramotili kľúče. Stuhla som. Panebože, už je to tu. Vyskočila som a potichu prebehla do kuchyne. Z rúry som vybrala tanier s Dušanovou večerou a skontrolovala teplotu. Fajn, vydýchla som si - ešte to nevychladlo, aspoň kvôli tomuto nebude vyvádzať. So zatajeným dychom som počúvala, či sa mu už podarilo odomknúť dvere. Podľa nadávok a hrmotu za dvermi som vedela, že je opitý ako prasa. To neveští nič dobré. Horúčkovito som rozmýšľala, či som urobila všetko tak, aby som ho ničím nerozčúlila. Vedela som, že v tomto stave mu stačí málo...Možno, keď sa budem tváriť, že spím...Rýchlo som prebehla naspäť do spálne a s búšiacim srdcom sa skryla pod paplón. Cítila som, ako mi drkocú zuby. Už počujem jeho kroky v kuchyni - možno sa naje a zaspí, dúfala som. V tom nočné ticho preťal rachot rozbíjajúceho sa riadu. „Kde si ty kurva špinavá?! Poď sem!" - hulákal. Rýchlo som vyskočila a bežala do kuchyne. „Bože, len nech sa nezobudia deti" - pomyslela som si. Všade na zemi sa váľali porozbíjané riady a rozsypaná večera. „Čo sa stalo Duško?" - opýtala som sa potichu. Namiesto odpovede mi strelil zaucho. Zatmelo sa mi pred očami, ale to mu nestačilo. Zdrapil ma za vlasy a pritiahol si moju hlavu k sebe, až som cítila jeho pot a alkoholom páchnuci dych. Smrdel ako prasa. „Toto mám žrať?" - syčal mi do ucha. „Toto?!!!" - zrúkol a ukázal rukou na zem. Už som vedela, že je zle, že dnes sa bitke nevyhnem. „Prestaň, zobudíš deti..." - šepkala som a snažila sa dostať čo najďalej od izby, kde spali chlapci. Znovu ma udrel. Tentoraz trafil oko. Hlava mi takmer odletela a oči mi od bolesti zaliali slzy. „Padaj!" - postrčil ma smerom k spálni. „Nie Dušan, prosím ťa, teraz nie..." - plakala som, ale vôbec si ma nevšímal. Roztiahol mi nohy a surovo do mňa vnikol. Bolelo to, ale zaťala som zuby a čakala kedy skončí. Konečne sa odvalil a takmer vzápätí zaspal. Potichu som sa zodvihla a išla odpratať tú spúšť, čo ostala v kuchyni. Keď som bola hotová, odišla som do kúpeľne. Panebože! Oko som mala opuchnuté a tvár celú červenú. Čo poviem ráno deťom? Čo poviem susedom a mame? A čo poviem sama sebe? „Mami..." - ozvalo sa plačlivo z detskej. „Matúško" - zašepkala som a rozbehla sa za ním. Malý sedel na postieľke a pretieral si oči. „Mami, poď spinkať ku mne," fňukal, „ja sa bojím." „Neboj sa Matúšik, maminka bude dnes spinkať s vami. Poď, zakryjeme sa perinkou, zavrieme očká a budeme pekne hajkať" - šepla som. Matúško ma pevne objal. Starší Miško len niečo zamrmlal zo sna a pokojne spal ďalej. A tak tu ležím so svojimi deťmi a z očí mi tečú slzy. Chlapci sú všetko, čo mám. Tu s nimi som v bezpečí. Ale dokedy? ... Musím niečo urobiť. Kvôli nim. Ešte neviem čo, ale viem, že takto už žiť nevládzem.
Asi teraz krútite hlavou a nechápete, prečo žena zostáva s takýmto tyranom? Čo ju k tomu vedie? Odpoveď nie je ľahká, každá situácia je predsa iná. Ja si skôr kladiem otázku, prečo takmer vždy kladieme vinu žene? Môže si za to sama, určite provokovala. Asi sa jej to páči, keď neodíde. Ženy si týranie len vymýšľajú, aby získali výhody pri rozvode! Sama si ho vybrala, tak nech teraz trpí.
Dôvody, prečo mnoho žien zostáva so svojim partnerom tyranom sú však zväčša silne pragmatické. Najčastejší dôvod je, že v dôsledku izolácie, v ktorej ju „partner" drží, sú úplne ekonomicky závislé práve na ňom a vízia odchodu s niekoľkými deťmi do neznáma a bez peňazí asi nie je ružová. Keď k tomu pripočítame nefungujúcu legislatívu a chýbajúci systém pomoci, kam sa má obrátiť o pomoc? Pocit hanby, tlak a nepochopenie okolia, či rodiny, ktoré násilie len bagatelizuje a viní z neho ženu, spolu s vierou, že muž sa snáď zmení....Chvíľkové medové týždne a kytice kvetov, ktorými tyrani zahŕňajú svoje ženy, keď vedia, že prestrelili...To všetko predlžuje čas, kým sa žena odhodlá odísť. Alebo kým stratí aj najmenší pud sebazáchovy. A preto vážení, nesúďte niekoho, koho život nežijete.
