Tu je príbeh Márie, ktorá má dnes 55 rokov.
Rodičov som od svojich deviatich rokov nevidela, ani som nič o nich nepočula. Matne si na nich pamätám. Na otca, sediaceho pri stole a neustále opitého a mamu s veľkým bruchom, ktoré po čase odložila a my sme mali ďalšieho súrodenca. Bolo nás priveľa na taký malý dom. Mali sme len jednu posteľ a tam spával môj otec. My so súrodencami väčšinou na chladnej zemi. Keď som bola malá, myslela som si, že sa volám kur.... Tak ako moja matka. Stále mi to opakoval: „Si taká istá k.... Ako tvoja matka!" Moja posledná spomienka na svojich rodičov nie je veľmi lichotivá. Otec opäť sedel pri stole a nadával mojej mame. V tom na ňu skríkol: „Okamžite mi naber vodu!" Moja mama vzala pohár a nabrala mu vodu. Vo chvíli, keď pohár položila na stôl, ju otec udrel päsťou do tváre tak silno, že začala krvácať z nosa. Hľadela som ako obarená. „Mala si mi ju pomiešať!" Mama vzala lyžičku a poslušne otcovi pomiešala pohár studenej vody. „Nie tak!" Skríkol, vstal a začal ju hrozne mlátiť. Nikdy nezabudnem na ten krik! Utekala som preč, najďalej ako som vládala a už nikdy som sa do toho domu nevrátila.
Dospela som v detskom domove. Už som nemusela spať na zemi a konečne mi bolo teplo na nohy. Na to si spomínam najviac. Vždy mi bola hrozná zima!
Pár mesiacov po tom mi jedna z vychovávateliek povedala, že som „cigánka". Vôbec som netušila, kto to je a vtedy mi ukázala na stanici strhanú ženu, zúboženú a opitú, zničenú, škaredú a smradľavú. „Toto sú cigáni a ty k nim patríš." - povedala mi.
Zrútil sa mi celý svet. Bola som presvedčená, že takto skončím aj ja. Veď ak je toto cigánka a ja tiež...
Siahla som si na život. Viem, možno si poviete, že nemôžem byť normálna. Je to preto, že si nedokážete predstaviť, s akým hrozným pocitom musíme žiť, keď nás niekto vníma iba takto-ako humus a odpad. Ja som tak skončiť nechcela, ale nevedela som sa zmieriť s tým, že ma aj tak takto vnímať budú. Ako tá vychovávateľka....nezáležalo jej na tom, kde a ako som vyrástla, ani aký som človek. Stačila jej informácia o mojom pôvode, aby ma „zaradila".
Zachránili ma, ale ešte veľmi dlho mi trvalo, kým som si prestala klásť otázky. Kto za to môže? Prečo som sa narodila ako Rómka? Prečo mám rodičov, ktorí sa o mňa nestarali?
Necítila som nič, ani ľútosť ani nenávisť, len som si opakovala, že musím žiť inak. Moje deti budú milované a o tomto nesmú vedieť.
Vydala som sa keď som mala 20 rokov. Za Róma. Po roku snaženia dieťa nikde. Jeho rodina sa už bála, že čo som to ja za ženu. Ak nemáte dieťa, nemáte žiadnu hodnotu. Strašne som trpela! Opäť som sa cítila ako ten odpad! Ani neviem ako a ocitla som sa na mieste svojej matky. Tiež mi občas po jeho fackách krvácalo z nosa. Ani narodenie mojich dvoch synov na našom vzťahu nič zásadné nezmenilo a spolu s deťmi sme častokrát v noci utekali z domu. K susedom. A ráno sme sa zakrádali späť. Veď kam by som šla?
Dnes po mnohých rokoch si ešte stále kladiem tú istú otázku. Kto za to môže? A čím som si to zaslúžila práve ja?
