Som mladá Rómka - Rumungrica, ktorá už od detstva snívala, ako každé malé dievča o kľudnom, usporiadanom živote s princom, s ktorým budem vychovávať deti, mať zamestnanie, aby sme žili dôstojne a aby som mohla pripraviť svoje deti na život, keď sa raz rozhodnú byť dospelí. No v reálnom živote je to úplne iné. V 18 rokoch, som si svojho „princa" našla. Volal sa Michal a bol Olašský Róm. V spoločenstve Olašských Rómov existuje dodnes vzájomná súdržnosť, ktorá je postavená na dodržiavaní pravidiel rodiny. V prípade porušenia týchto pravidiel je vinník postavený pred ich vlastný súd - kris. Zákony rodiny sú nadradené nad zákony štátu. Olašskí Rómovia sú veľmi uzavretí a nenechajú medzi seba vniknúť nikoho cudzieho. Kontakty medzi Olašskými Rómami a Rumungrami sú preto veľmi strohé, až žiadne. Vôbec som netušila, čo to pre mňa bude znamenať. Žiť s Olašským Rómom. Po pár týždňoch som zistila, že nemám právo na vlastný názor. Že slovo vydať sa má svoj jasný význam. Vydať sa a nebyť slobodná. Nemohla som sa obliekať ako som bola zvyknutá. Musela som nosiť dlhé sukne, pretože nohavice sú pre ženy nedôstojné. Jazyk Rumungrov som nemohla používať. Zabíjali vo mne moje vlastné Ja. Vážila som si manželovu rodinu až tak, že som sa prestala cítiť ako človek. Tak veľmi som sa snažila! A aj tak som nikdy nebola „poriadna"! A to Michal ako chlap nesmel dopustiť. „Budeš za mnou chodiť 2 metre! O týchto veciach rozhodujem ja! Nikto sa ťa na tvoj názor nepýta!" Aj keď som sa prestala brániť, fyzické útoky sa opakovali stále častejšie.
Neviem, kde som vzala silu, ale ušla som. Po rozvode sa to však len začalo. Vrátiť som sa nemala kam. Rodina ma s dvomi deťmi neprijala. Chvíľu sme sa túlali, ale vedela som, že riskujem, že mi vezmú deti. Do práce som nikdy nechodila a vzdelanie som nemala. Veď na čo, keď muž sa o nás staral a nič nám nechýbalo? A aj tak by ma do práce nik nezobral. Rómka a ešte s dvomi malými deťmi! Hladná a zúfalá som stretla bývalého priateľa, ktorý nás prichýlil u seba. Vedela som, že očakáva viac, ale bolo mi to v tej chvíli jedno. Chcela som len útočisko pre svoje deti a čas sa spamätať. No môj ex sa neustále vracal a vyhrážal sa. Musela som platiť jeho dlhy a za jeho sprenevery som mala neustále problémy s políciou. Jeden večer vtrhol do bytu a brutálne ma zbil a znásilnil. Vtedy sa objavil môj nový „chlebodarca" a prvý krát mi poskytol spôsob ako uniknúť z reality. Do polroka bola zo mňa troska. Neustále na drogách som už ani nevedela, čo sa so mnou deje. Akoby som žila v krásnej hmle a zrazu všetko bolo také ľahké! Len občas ma z tej hmly prenasledovali oči mojich detí. Mali všetko okrem mamy. V deň keď moja dcéra mala vážny úraz a ja som zase bola „mimo", som s tým skoncovala. Nikdy si to neodpustím. A nikdy to už nevrátim. Nasledujúce mesiace boli to najťažšie, čo som kedy zažila. Drogy vám nevezmú len vaše zdravie a príčetnosť, ale hlavne vašu dôstojnosť. Láska k mojim deťom však bola väčšia ako tie bolesti. Dokázala som to. Z vďačnosti, že pri mne môj nový partner stál som sa mu snažila byť oddaná. A pritom mi vôbec nedošlo, že len vďaka nemu som skončila na dne. Netušila som, že nevedel prekonať, že ma už neovláda. Myslela som, že žijeme vcelku harmonicky a ani som si nevšimla, že ma úplne začal izolovať od rodiny a priateľov. Prvoradý mi bol pokojný život s mužom, ktorý nás finančne zabezpečil.
Jedného dňa som sa spolu s dcérou prechádzala a náhodne som stretla kamaráta, ktorého som dlho nevidela. Začali sme sa rozprávať a v tom prišiel môj partner „chlebodarca". Slušne som ho predstavila a netušila som, čo bude nasledovať. Po príchode domov začalo vypočúvanie a výčitky, dokonca ma prvý krát zbil. Začal ma obviňovať, že som stretnutie s kamarátom plánovala kvôli sexu. Postupne sa to zhoršovalo a ja som už nesmela nikam ísť. Bola som uväznená v zlatej klietke. Smela som navštíviť iba moju mamu. Po príchode domov ma čakalo peklo. Musela som sa vyzliecť donaha a on ma začal prezerať a ovoniavať. Bolo to strašné a ponižujúce, chcela som zomrieť. Trpela som ešte dva roky. Nechcela som opäť ujsť na ulicu a vystavovať deti hladu. Preto som si najprv tajne hľadala podnájom, kým doma som sa správala ako vzorná partnerka, aby si nič nevšimol. Až keď som mala istotu, že sa aj zamestnám, som ušla. Dnes som konečne po dvadsiatich rokoch utrpenia slobodná. Sama sebe som dala sľub, že už žiadny chlap mi nebude vládnuť a potláčať moje vlastné JA. Len neviem, či som ho už dávno nestratila.
