-Dnes to vyzerá na ruskú zimu, chlapci! Ako za mojich čias...-zobúdza vytešený otec svojich synov, Paľa a Maťa. „Také detinské...akoby za tých 150 rokov, čo žije, nevidel v živote to studené mokré ....no to..o! " - zašomral potichy Maťo. „Myslíš...sneh?! - nesmelo sa opýtal mladší Paľo. Kamoši ho volali Palino, tí menej kamarátski aj poleno, lebo bol tak trochu nemotorný. Nemohol za to, ale stačilo to na to, aby si z neho zákerní spolužiaci robili posmech. A mal ešte jednu vadu. Kládol otázky niekedy až príliš často. Hoci sa pri nich cítil trápne a hlúpo, predsa ich rád kládol. Dennodenne. Každému. Ano, každému. Babi, kam odkladáš na noc zuby? Do čaju, alebo minerálky? Oci, kedy ťa prepustili zo školy? Dá sa aj to skôr za dobré správanie ? Pani učiteľka, môžem ochutnať trochu z toho peroxidu?...
Mnohých privádzal skôr do zúfalstva,ale nemohol si pomôcť. Jednoducho ho všetko zaujímalo. Inak to nebolo ani dnes ráno. „Oci, a čo dneska?" -Dúfam že nie zasa treska" zasmial sa Maťo „celé dni už do seba ani nič iné nepcháme. Ešte pár dní budeme len o treske so suchým chlebom a ja budem potiť rybacinu!" „Tuším ti už čo nevidieť začnú rásť plutvy" uškrňal sa Palino, no nepovedal to príliš nahlas, aby to náhodou nezačul otec. Hoci sa často správal ako veľké dieťa, doteraz má doma svoju zbierku céčiek a ak sa naží niečo upiecť, vždy zavolá mamičke, či na niečo nezabudol, predsa je to prísny otec. Nezniesol, aby sa Maťo s Palinom navzájom urážali. Na to bol alergický. „Chlapci, pripravte sa, popoludní sa pôjdeme...korčuľovať! -Čo?! Korčuľovať? Oci, veď ty sa predsa nevieš na korčuliach ani...ani pohnúť !" -Tak vás musím vyviesť z omylu, mládenci ! Budete prekvapení, čo ešte dokážem," zahmlieval záhadne otec.
A tak síce trochu nevyspatí ( kto by sa dobre vyspal, keby ho vlastný otec vytiahol v sobotu ráno z postele o ôsmej!)premrznutí, ale predsa živí a zdrví konečne dorazili (alebo sa skôr plazili) k rieke. Tam sa im naskytol úžasný pohľad. Inokedy búrlivé, divoké prúdy rieky teraz zostali uväznené pod vrstvu zradného, nevyspytateľného ľadu.
Na rieke práve nebolo veľa ľudí, možno asi tak 3-4 teenegerky trénovali blízko brehu. „ Tak, Pali, Maťo, je čas ako si váš tatko dokáže podmaniť samotnú prírodu! Trebárs aj ľad... „ A si si istý, že je tam dosť hrubý ľad ? Neveriacky krútil hlavou Paľo. „Predsa viem, čo robím a koniec koncov toto je tá najbezpečnejšia časť na rieke. Nemusíte mať strach." - uisťoval ich upokojujúcim hlasom otec. Odjakživa bol taký pokojný. Flegmatik. Takmer nič na celučičkom svete by sa nedal vyviesť z miery. Práve to na ňom obdivovala jeho nebohá manželka. Inak to nebolo ani tento krát. Spočiatku pomaly-pomaličky, ako keď pokojne padá zožltnutý javorový list, sa vliekol priamo do stredu dočasného klziska - bolo vidieť, že sa predsa len trochu bál. Ani nie, to vlastne ani nebol strach, možno iba akýsi nepríjemný, hrdlo zvierajúci pocit - tréma. Nečudo, veď na korčuliach prakticky nestál od strednej. Ale svoje deti nechcel v žiadnom prípade sklamať. Húževnato sa pustil do korčuľovania a neprešla ani polhodinka, a už mu to celkom dobre išlo. Celý šťastný ako malá blcha zamával na Paľa a Maťa: „ Hej, neflákajte sa tam ! Poďte si to vyskúšať. Zopár rôčkov trénovia a možno sa z vás stane slovenský Pľuščenko!
Bol taký rozjarený zo svojho športového pokroku, že si ani nevšimol, ako sa pod ním čosi pomaly, ale neúprosne láme, praská. Bol to len zlomok sekundy. Iba nepatrný okamih, ktorý teraz môže navždy zničiť život jednej rodiny. Zrazu sa z ničoho nič zdanlivo masívna ľadová plocha roztvorila, akoby chcela stiahnuť do svojich vôd všetky naozaj drahé poklady pre tento svet.
Jeho boj je dhý. Snaží sa zo všetkých síl chytiť pevnej kryhy, ktorá by mu uľahčila udržať sa nad hladinou, Nedarí sa. No nevzdáva to.Z posledných síl sa snaží chytiť hocičoho pevného čo má poruke, lenže ľad navôkol praská tiež. Už sa niet čoho chytiť. Má tu poslednú možnosť - zavolať na synov. Ale budú vôbec schopní mu pomôcť ? Veď Palino je ešte primladý, nevytiahol by ho. jedinou jeho záchranou je najstarší syn Matúš. Dokáže zachrániť svojho otca včas ?
