Stojím v rade pred búdkou s nápisom „Thai passports“. Búdka s výstižným nápisom „Alien passports“ je totiž prázdna. Jediný cudzinec široko-ďaleko, keďže zvyšok ľudí z autobusu mi ušiel, kým som sedel na imigračnom úrade a čakal na peečiatku, že sa môžem do Thajska vrátiť. Dostalo sa mi tak šťastie vstúpiť do krajiny, kde neexistuje čas ani priestor úplne sám bez čriedy backpackerov a svoryk thajských tour operátorov, ktorí ich zháňali dohromady. Prvý dojem – fúúha – bordel a úzka ulička z policajných zábran, vymedzená pre cudzincov, lemovaná žobrákmi. Trochu ďalej sa črtá veľká biela budova s výzorom Kongresového Centra a nápisom „Royal Casino“. Po ceste prechádzajú dvojkolesové káry ťahané malými tmavými chlapíkmi a skútre na ktorých sedia podobní chlapíci a ženy. Nikde nevidno nič, čo by príliš pripomínalo hraničný priechod – len dlhá zaprášená ulica (trochu čistejšia ako prvý dojem).
Zdá sa, že hranica je tu len pre cudzincov. Tých som konečne našiel kúsok ďalej v rade pred vstupom do Kambodže. Domáci sa presúvajú voľne z jednej strany na druhú. Skútre, drevené káry, veľké nákladiaky. Nikoho netrápi, že na tu je Thajsko a tamto Kambodža. Všetci si plynú ako sa im zachce. Neviem načo, by niekto používal belochov na pašovanie drog. Napríklad v tej kope čohosi, prikrytej plachtou na káre – tam môže byť 100 kilo hašišu. Alebo v tých dvoch košoch čo nesie tá ženská na vahadle – v každom by mohla niesť 20 kilo makovíc. Dúfam, že tam vozia fakt len ryžu. A pomedzi to sa motajú chlapíci ako vystrihnutí z hongkongskej gangsterky – v krikľavo farebných letných sakách a šialene vzorovaných kravatách – jasne miestni mafiáni (dúfam, že sa to nedočíta nejaký Kambodžan, lebo sa popučí od smiechu).
Na druhej strane čaká na prichádzajúcich ľudí štartové pole rallye Paríž-Dakar – sto motorkárov na skútroch pokrikuje na prichádzajúcich ľudí, takmer ich vytiahne na zadné sedadlo skútru a už ich vezú... Ale to je pre domácich. Turisti si musia počkať na mikrobus. Naložiť sa, previezť 500 metrov, vyložiť. Naložit sa do iného mikrobusu, zahrešiť, že im batoh hodili na špinavú zem a nohou zabuchnúť otvárajúce sa dvere. Odporúčanie – treba si chytiť hneď prvé miesto pri dverách (dosť miesta na nohy) a pri okne (človek sa tak stane neobmedzeným pánom klimatizácie pre pravú časťmikrobusu). Tak a ide sa...
O hodinu neskôr – myslel som, že mám od hrkotania autobusu halucinácie. Vonku to vyzerá ako strnisko medzi Récou a Čatajom v zapadajúcom slnku. A že Kambodža je exotická – pche...
Po piatich hodinách alebo stopäťdesiatich kilomtroch (trvalo to rovnako) – konečne Siam Reap. Najprv sa nechám povoziť na motorke po okolitých guesthousoch ale nakoniec usúdim, že ten prvý je dosť dobrý. Neoplatí sa premárniť celú noc kvôli lepšiemu nocľahu. Ráno idem pozrieť Bayon a Angkor Wat. Dobrú noc...
