Človek je vraj tvor spoločenský. Žijeme v rodine, kolektívoch, udržiavame priateľské kontakty. Potrebujeme byť medzi ľuďmi, a naopak, naše JA sa dožaduje i samoty.
Často nás však ( alebo len mňa?) morí pocit, že nechápeme, čo sa to deje. O čom tí ľudia rozprávajú? A prečo, načo, kvôli čomu? Kto,kde, s kým...Veď mne je úplne šum a fuk...Rozprávajú vôbec mojím jazykom? Som z inej galaxie a som tu omylom?
Vynárajú sa nám v mysli otázky, kde vlastne patríme. Stratení v dave, s pocitom, že nás nikto nechápe, a my nerozumieme ostatným. Je to našou vinou, neschopnosťou prispôsobiť sa davu? Možno, pripúšťam, že máme i svoj podiel viny na našej samote. Nevieme si nájsť správnych ľudí s podobnou „ krvnou skupinou?”
Cítime sa so svojimi myšlienkami sami, často vystavení riziku pocitu opustenosti. Nie fyzickej, ale duševnej.Pretože každý z nás potrebuje pocit spolupatričnosti. Niekde, kde môže byť sám sebou,bez zahanbenia, bez nutnosti zakrývať svoje nedostatky. Ale ako? Každý navôkol s maskou dokonalosti a múdrosti. Alebo zahŕňajúci vás naopak znôškou problémov, ktoré my vnímame ako bežnú realitu.
Potrebujem a chcem byť sama so sebou ...často. Nechcem sa však cítiť opustená, s myšlienkou,že keď sa stratím v lese, nikto ma nebude hľadať. Hľadal by ma niekto, keď sa stratím? Alebo by som ostala zabudnutá, opustená, ako stará nepotrebná topánka v lese?
Je chyba vo mne? Asi nájdem opustený ostrov,na skúšku. Tam budem sama sebou, a už teraz som zvedavá, či nájdem nejaký zmeškaný hovor v mobile, alebo len reklamné SMS.
Ozvú sa vám známi zo starých čias, len keď potrebujú od vás pomoc? A po podaní pomocnej ruky zabudnú vaše telefónne číslo? Dobre im tak...O božích mlynoch vie každý, i ateisti.
Samota je krásna, len musíte mať niekoho, komu o nej môžte rozprávať...citát.
