Neviem, čo sa to deje s nami Slovákmi. Všetci sa sťažujú, že nemajú peniaze a pritom sme si zvykli žiť v čoraz vyžšom životnom štandarde, k čomu patrí utrácanie stoviek eur za hlúposti, ktoré by sme ešte pred rokmi pokladali za zbytočné. Každým rokom a nebolo tomu inak ani teraz, zachvacuje okolo júna novodobé Slovensko ošiaľ, ktorý sa javí na prvý pohľad tak nevinne. Ľudia si naplánujú v práci hromadne voľno, vyberú z účtu peniaze, ktoré celý rok poctivo šetrili a poďho sa vykotiť na dva týždne niekam na pláž. Kým v minulosti Slováci o tisícových dovolenkách mohli len snívať a boli radi, keď sa dostali niekam do chatky pri jazere, prípadne do hôr. Dnes sa situácia trochu zmenila. Známi a susedia sa vystatujú rôznymi exotickými destináciami a detská sa v septembri len tak predbiehajú rozpovedať spolužiakom, kde všade ich v to leto rodičia povláčili.
Tak či tak je bol tu čas dovoleniek. Samozrejme ani my sme nechceli zostať pozadu, avšak naše kroky sa tento rok uberali úplne iným smerom ako možno vä čšina dovolenkujúcich. Slovensko! Áno, to naše Slovensko, neobjavené a krásne, ktoré už pre viacerých ľudí nie je až takým najlepším lákadlom. Kým sa všetci vydávajú k moru niekam do Chorvátska, Talianska, prípadne na nejaké ostrovy, my dvíhame kotvy a nabalení rezňami, stanom a dobrou náladou sa vydávame na východ Slovenska. Zámer našej cesty je road trip po východnej časti našej krajiny a to presne štyri dni v aute a tri noci v rôznych ubytovniach, každú v inom meste. Cieľom sú hrady, zámky, jaskyne a príroda. Nie je dôležitý cieľ, ale cesta!
A tak sa stalo, že sme do mojej Bory natankovali plnú nádrž a v štvrtok zavčas rána odštartovali z upršaných Zlatých Moraviec. Chceli sme sa troška poponáhľať a ešte v ten deň doraziť do Košíc, preto sme cestou nechceli mať veľa zastávok. Zlé počasie, ktoré nás ráno prekvapilo sa po pár kilometroch na diaľnici rozplynulo a niekde za Žarnovicou na nás už vykúkalo spomedzi oblakov slnko. Už za Zvolenom sa stratili nie len oblaky, ale aj diaľnica. Nejakou kľukatou cestou sme sa nakoniec dostali na nový úsek diaľnice smer Zvolen - Košice, kde sme sa ale dlho nezdržali. Boli sme tam takmer sami a ešte ani GPSka nám ju nevedela nájsť. Od tohto momentu sme sa na východe stretávali či už na južnom alebo severnom ťahu len s kúskami diaľnic a rýchlostných ciest, roztratených po Slovensku. Každopádne niekde za Lučencom sme sa odpojili a naša cesta viedla k prvej zastávke, umiestnenej takmer na maďarských hraniciach.
Obec Kečovo a jaskyňa Domica. Pri pokladni som sa dozvedel, že je vstup bez plavby, keďže mali málo vody, o čom sme sa za chvíľu presvedčili aj sami. Jaskyňa má perfektnú výzdobu a je naozaj obrovská a dovoľujem si povedať, že patrí medzi najkrajšie, ktoré som na Slovensku videl. Pobehali sme ich už niekoľko, ale opäť sa nám aj tu potvrdilo, že ľuďom hrabe! Veď preboha, milí turisti, keď máte na pláne ísť do jaskyne, pripravte sa prosím na to! V jaskyniach fakt nekúria a určite nie je vhodné ísť do nich v šľapkách a tielku.
Po nákupe magnetiek sa vydávame ďalej. Naše cesty smerujú presne za nosom, čiže číhame na čo ešte po ceste narazíme a čo by stálo za pozretie. Mali sme zopár tipov, ale nakoniec sme rozhodli navštíviť kaštieľ Betliar a potom sa ešte zastaviť skontrolovať výstavbu zničenej Krásnej Hôrky.
V Betliari vám radím zaparkovať pri miestnych potravinách, je to odtiaľ kúsok a vyhnete sa komplikovanej doprave pri kaštieli. Bolo krásne počasie a v parku a okolí kaštieľa mnoho ľudí. Neveľký vidiecky kaštieľ zdobia pri vstupe banneri, vystatujúce sa, že práve u nich sa natáčal seriál 1890, čoho dôkazom boli aj suveníry s touto tematikou. Pokiaľ máte radi parky, fontány a pokoj, určite sa vám sem oplatí zavítať.
Ani sme neverili, ako sme už ďaleko od svojho rodiska, ale cesta nám ubiehala celkom svižne a tak sme sa už štverali na Krásnu Hôrku. Pod hradom to vyzeralo ako v meste duchov. Ako keby tam buchla atómka a zastavil sa čas. Parkovisko, až na dve autá so zahraničnou ŠPZ, prázdne, bufety opustené, všetko spustnuté bez známky života. Tak mi napadlo, že v minulosti muselo byť toto miesto zaľudnené a plné áut. Dnes sem zrejme chodí len mládež na alkoholické výjazdy, po ktorých zostal už len neporiadok po stoloch. Aj napriek tomu, že bol pracovný týždeň, na hrade sme nepočuli žiaden hluk strojov a nezaznamenali žiadnu pracovnú činnosť. Hrad vyzerá od brány v celku opravený, strecha dokončená a jedinú stavebnú činnosť pripomína obrovský žeriav, týčiaci sa nad hradom. Zrejme ho tam nechali z dôvodu aby si ľudia mysleli, že sa tam niečo deje a na niečom sa už pracuje.
Neviem ako bude pokračovať príbeh Krásnej hôrky, ale náš príbeh mal celkom jasný cieľ. Tento krát už bez zastávky sa dostať čo najskôr do Košíc, aby sme ešte stihli centrum mesta. Čím viacej sme sa blížili k metropole východu, tým viac sa na ceste doprava zhusťovala. Nakoniec sme nejakým zázrakom pristáli konečne pri hoteli. Nemuseli sme ani veľmi blúdiť po meste, keďže sa nachádzal dosť ďaleko od centra, čo nás nemilo prekvapilo, keďže sme si to predstavovali trocha bližšie. A tak sme sa ubytovali, auto nechali pri hoteli a po malom blúdení sme sa aj zorientovali v miestnej MHD. Pokiaľ niekedy rovnako ako my zavítate do Košíc, alebo podobne veľkého mesta, je lepšie použiť rovnaký postup. V opačnom prípade budete blúdiť a to nehovoriac o problémoch zaparkovať v centre.
Pohodlne za pár minút sme sa dostali na námestie osloboditeľov, kde už cítilo čulý ruch. Odtiaľ je to už len kúsok pešo na hlavnú ulicu. Tu sa nachádza dominanta Košíc a najväčší chrám na Slovensku Dóm sv. Alžbety. Majestátny dóm, spievajúca fontána a námestie, lemované pouličnými kaviarňami a pivárňami, plných ľudí. Sem sa naozaj oplatilo ísť pozrieť. Keď som vstúpil do chrámu, zarazila ma jeho veľkosť. Do chrámu bol voľný vstup, čo sa mi stalo v málo stavbách podobného typu a významu a bolo to podozrivé. Podozrivé bolo aj to, ako sa mi miestny pracovník snažil ukázať, ako dopadá svetlo z vitráží na moje tričko. Zrejme ma osvietilo, neviem. No ale centrum mesta majú Košice úžasné a vedia sa o neho starať, to sa im musí uznať.
V ten večer sme mali za sebou niekoľko stoviek kilometrov a to že sme sa ešte ráno budili v Zlatých Moravciach a teraz si líhame v Košiciach nás okamžite uspalo. Ráno skorý budíček, vylodenie z hotela a presun do blízkeho hypermarketu na tradičné slovenské raňajky, šalát a rožky. Po občerstvení na parkovisku nasledovalo znova roztiahnutie mapy a určenie si dnešných cieľov. Druhý deň znamená dostať sa čo najrýchlejšie na krátku zastávku Prešova a odtiaľ na Spišský hrad, ktorý mal byť vrcholom druhého dňa. Ďalej sme mali v pláne zamieriť do Levoče a večer príchod do kempu v Tatranskej Štrbe. Máme teda čo robiť a úprimne som sa obával, že to nestihneme.
Do Prešova to šlo celkom rýchlo, po elegantnej rýchlostnej ceste. Parkovanie blízko centra, síce spoplatnené, na čo nie sme v malých mestách zvyknutí. My vždy tvrdohlavo hľadáme miesta, kde sa môžeme poplatkom vyhnúť, ale keď to nejde, tak to nejde. Centru mesta kraľoval kostol sv. Mikuláša. Nevedeli sme, čo od neho očakávať. Pri bočnom vchode stáli dve dievčatá, ktoré sa nás milo spýtali, či nechceme vyhliadku z veže. Reku prečo nie? Zaplatili sme symbolické vstupné a už sa štverali po nekonečných točitých kamenných a neskôr aj drevených schodoch na jej vrchol. Upozorňujem, kto má klaustrofóbie alebo výškové problémy, tak tam nelezte ani náhodou, inak dopadnete ako moja priateľka, ktorú som si myslel že už dole nedostanem. Inak interiér tu dýcha históriou. Zvlášť som si užíval blízke stretnutie s kostolnými zvonmi a nádherný výhľad, ktorý určite stojí za to.
Ešte mala prehliadka centra mesta a vyrážame z Prešova smer spišský hrad. A už nikde nezastavujem,
máme spoždení! Cestou sme znova pocítili kľukatosť a skromnosť našich diaľnic, ale predsa len jeden svetlý bod na našej ceste a to tunel Branisko, ktorý sa nám zdal snáď nekonečný. Prešiel som s sním so strachom, veď tu keby sa nám pokazilo auto, tak ohrozíme aj národnú bezpečnosť. Tunel končil a zrazu sa pred nami zjavila krásna panoráma, ktorej kraľoval práve Spišský hrad. Odtiaľ to už bolo len kúsok smer na Spišské Podhradie a odbočku hore k hradu. Keď sme stúpali hore, cestou sa už kľukatil rad zaparkovaných áut. Preto vám odporúčam, neštverajte sa s autom zbytočne hore a radšej to odstavte hneď ako to bude možné na kraji cesty a odkráčajte to po svojich. Ušetríte si zbytočné kľučkovanie a nervy. Na hrade ako inak kopec ľudí, ale nebolo to až tak cítiť, keďže je naozaj mohutný. Je tu skromné zastrešené múzeum, dá sa tu občerstviť a určite odporúčam výstup na vežu.
Prehliadka je buď so sprievodcom každú hodinu, potom so zapožičaným audio sprievodcom za zálohu, prípadne po vlastnej osi, ako sme si vybrali my. Po prehliadke horného aj spodného hradu sa nad nami začali zbierať mračná a tak sme zakývali majestátnym múrom a kráčali dole. Ešte sme sa stihli pobaviť s veselým pánom od suvenírov, ktorému sme sľúbili, že od Nitry donesieme za autobus turistov a už nám bol v pätách dážď. Našťastie sme to stihli do auta a začal náš útek pred dažďom do Spišského Podhradia. Tam sme si chceli spraviť prehliadku Spišskej kapituly, avšak po tom ako sme bezradne čakali v aute pol hodinu na parkovisku a čakali, kedy prestane pršať sme to vzdali a útek pokračoval. Tentoraz nás okrem búrky hnal aj hlad. A tak sme už neváhali a šibli si to rovno k nášmu ďalšiemu cieľu a to k Levoči.
Po pár kilometroch nás už mračná prestali prenasledovať a privítala nás Levoča už po daždi. Obsluha utierala na terasách upršané stoly, kde tu mláka, inak spod oblakov na nás žmurkalo slnko. Dopriali sme si obed v príjemnej reštaurácie na hradbách a keďže už bolo dosť veľa hodín, priorita bola dostať sa do centra. Priamo na námestí nájdete všetko: múzeum, radnicu aj chrám sv. Jakuba so slávnym oltárom majstra Pavla. Po skromnej obhliadke všetkých budov nás zaviedlo na radnicu, ktorá je jednou zo štyroch súčastí spišského múzea. Keďže sme došli už v pokročilom čase, už sme ani nemysleli, že sa na nejakú tú prehliadku dostaneme. Ale milá teta v múzeu na nás zrejme spozorovala, že sme z ďaleka a tak nám milosrdne umožnila skrátený vstup všetko vysvetlila, poradila, navigovala a nakoniec sme si spravili perfektnú prehliadku celej radnice a jednotlivých expozícii.
Keďže bolo fakt dosť hodín, už som neveril, že uvidím oltár majstra Pavla. Našťastie sme duchaplne zaimprovizovali a nesledovali nemeckých dôchodcov a na poslednú chvíľu sa dostali na posledný vstup. A veru oplatilo sa! Levočský chrám sv. Jakuba nás svojou veľkosťou spolu s oltárom, veľkolepým organom a neskutočnou atmosférou úplne uchvátil a bol klenotom na našej ceste po Slovensku. A tak sme mali už za sebou dva najväčšie chrámy na Slovensku (Košice, Levoča), najväčší hrad (Spišský hrad) a pred sebou ešte jeden deň a Tatry.
Slnko sa už pomaly blížilo k horizontu, keď sme prichádzali pod štíty našich Tatier. Dnešný nocľah sme mali naplánovaný tentoraz chatke v kempingu v Tatranskej Štrbe. Keby nebolo GPS, neviem ako by sme túto cestu po Slovensku dali. Ale tiež keby nebolo GPS, tak by sme sa v Tatranskej Štrbe nekrútili jak jarmočný kolotoč voľakde po lese. Tak či tak, nakoniec sme zaparkovali unavení v kempingu. Troška škrt cez rozpočet nám prišla cena chatky a stav tretej cenovej. Ale potom sme videli vyrehotaných a spokojných Čechov, Poliakov a Nemcov s rodinkami, tak prečo by to sakra nemohlo stačiť obyčajným Slovákom.
Mimochodom trocha o tých Tatrách. Tatry sú už nie sú naše, kdeže! Tatry sú hlavne české, poľské, ruské, nemecké...no proste zahraničné. Keď sme sa kdekoľvek pohli, počuli sme rôznorodé jazyky, len nie ten náš materinský. Normálne nám bolo vzácne počuť niekde domácu reč. Trocha sme upodozrievali aj ceny. Za to čo pomíňa človek v Tatrách za tri dni, za to sa už vyblázni niekde na týždeň v Chorvátsku pri mori.
Ráno sme sa budili do krásnych Tatier. Všetky kopce sme mali ako na dlani, žiaden opar ani mračná. Túto situáciu sme si vážili, pretože veľa ľudí sa vracia z Tatier sklamaní,, že za celý výlet nevideli ani kúsok končiara. My sme sa preto napratali do preplnenej zubačky smer Štrbské pleso, ktoré bolo v túto dobu viacej preľudnené ako hlavná stanica v Bratislave. Pre krátkosť času sme si vybrali skromnejšiu, ale určite hodnotnú túru na Popradské pleso. Úzka turistická cesta cez les a skaly boli preplnené a niekedy som mal pocit, že keď niekde postojím, dav ma prevalcuje.
S menším časovým opozdením sme sa nakoniec dostali ku chate pri Popradskom plese, kde všetci skončia na pive, kávičke, prípadne určite vynikajúcom guľáši. My sme si akurát trocha odfúkli, ale nechceli sme sa vracať po tej istej trase, tak sme to švihli dole asfaltkou, ktorá nás doviedla až k Štrbskému plesu. Tak či onak, došli sme umorení a s meškaním, s ktorým sme absolútne nerátali. Trochu smutne sme opúšťali Tatry, keďže sme toho toľko nestihli akoby sa nám žiadalo. Ale cesta nepustí a tak sme zišli zubačkou znova naspäť do Tatranskej Štrby a smerovali sme k našej ďalšej méte. Pôvodne sme mali v pláne prespať tentokrát v stane až kdesi v ďalekej Terchovej, ale pri príchode k Liptovskej Mare sa naše plány začali meniť.
Pri vode kopec ľudí, kemping vyzeral lákavo i keď na náš štýl dosť preplnene. Zatúžili sme po horskom kľude a tak za pomoci internetu sme sa dostali ku krásnemu kempu o kúsok ďalej v demänovskej doline. Príjemná atmosféra pod horou, fajn cena, sanita na dobrej úrovni, a najmä, kde ste sa pozreli skoro žiadny Slovák, len zahraničné karavany. Večer nastal pokoj po akom sme túžili , jedine čo sa nezmestilo do kože bolo pár zabávajúcich sa Slovákov s poznávacou značkou BA. Pred polnocou ale nastal pokoj a strašná zima. Pokiaľ cez deň boli teploty okolo tridsiatky, v noci pochybujem že bolo pod horou 10 stupňov. Nejak sa mi blbo spalo a celú noc som sa prehadzoval, ale ráno som sa cítil celkom sviežo, asi k tomu dopomohol aj horský vzduch.
Nastala nedeľa ráno a posledný deň cesty pred nami. Bora už odjazdila niekoľko stoviek kilometrov a my sme ich niekoľko desiatok našliapali pešo. Pomaly ale isto na nás išla únava, ale my sme toho ešte dnes mali pred sebou veľa. Tak ráno rýchla sprcha v kempovej umyvárni, vysušiť a zbaliť stan a opäť na cesty. Tentokrát sme si to zamierili smer sever na Oravu a čakal nás zlatý klinec programu Oravský hrad.
Do Oravského Podzámku lemovaným riekou Oravou, nad ktorú sa týči majestátny hrad sme sa doterigali niekedy pred jedenástou hodinou. Kým sme zaparkovali, zorientovali sa a vystáli polhodinovú frontu na lístky, tetuška za okienkom nám zahlásila, že vstup máme až 12:40, čiže času fúra na prehliadku neveľkého mestečka. Ináč, keď už som spomenul tú frontu pri okienku. Išlo by to určite rýchlejšie, keby ľudia nezdržovali a každý sa tam nevypytoval na to isté.
Keby vedeli a obťažovali sa čítať, tak to bolo napísané na všetkých info tabuliach v okolí pokladne. Chudák teta za okienkom to zvládala profesionálne, mne by už pri tom praskli nervy. Po dlhšom čakaní sme sa nakoniec vyšplhali po hradnom kopci, kde sa na nás usmieval hrad ako z rozprávky. Naposledy sem moje kroky zavítali približne pred 15 rokmi, takže sa čo to pomenilo a trocha som bol zronený, že bol uzavretý Turzov palác. Na to koľko bolo dole ľudí, tak sme boli na prehliadku celkom malá skupinka, i keď veľa krát sa skupiny križovali a museli sme čakať, kedy sa predchádzajúca odoberie ďalej.
Ale hrad sa určite oplatí vidieť ako jeden z mála takto dochovaných stredovekých hradov na Slovensku je unikát. Prehliadka trvala takmer dve hodiny, čo sa nám ani tak nezdalo a na konci som ani neveril ako to ubehlo. Na hrade a hlavne pod ním sme zabili dosť času a pre pokročilú hodinu sme zvažovali ďalšiu zastávku v múzeu oravskej dediny, ktorá by nás stála opäť desiatky kilometrov navyše. Nakoniec sme sa rozhodli už len spustiť sa smerom na juh, čo nebolo v nedeľnej poobednej špičke, kedy sa všetci zbláznili vôbec ľahké.
Cestou sme samozrejme ešte museli navštíviť tradičný slovenský salaš a nedalo nám to nahliadnuť do lesa a poobzerať sa po nejakých hríboch. Na stránkach internetu ľudia zo severu sľubujú statočné úlovky, no my len ako sme nahliadli do lesa, vedeli sme, že je to to isté ako na juhu. Les je suchý, žiadna hríbová vôňa a jediný klobúčik by sme nenašli ani za dva dni. Proste tento rok hríby nie sú! Preto sme sa vybrali smer Martin a odtiaľ Donovaly, kde to ešte nebolo také zlé. Ale na diaľnici od Bystrice sa to začalo už zahusťovať. Za Zvolenom sa už tiahlo diaľnicou stádo áut, ktoré sa ponáhľali z dovoleniek na strednom a východnom Slovensku znova za prácou na západ. Konečne Žarnovica, Nová baňa a zjazd Čaradice.
Bolo nám smutno po okolo 750 kilometroch autom, niekoľkých mestách, rôznych ubytovaniach, sakrálnych, prírodných a historických pamiatkach sme znova pristáli v našom špinavučkom, malom a okukanom mestečku. Plní zážitkov a predsa takí unavení.. Odniesli sme si okrem suvenírov a fotiek aj pár dobrých zistení. Napríklad to, že Dovolenka na Slovensku je dosť drahá! Keď si predstavím, že by sme boli viacčlenná rodinka, tak pri mori by bolo predsa len lacnejšie ísť. Fakt neviem pochopiť, prečo si hotel na periférii nejakého mestečka pýta za jednu noc bez luxusu toľký peniaz. Ďalšia vec, ktorá nás šokovala je, že Slováci vymizli z hôr. Všade je prevaha zahraničných turistov.
V poslednom kempe, kde sme nocovali sme videli možno tri slovenské autá, inak všetko zahraničné ŠPZ. Odkiaľ sa o našich horách dozvedeli napríklad takí Holanďania alebo Estónci, a prečo sem putujú toľké kilometre, to fakt neviem. Spojením týchto dvoch vecí mi vyjde, že si Slováci nastavili ceny pre zahraničných turistov a na nie pre bežného Slováka. Ale v končenom dôsledku bola cesta skúsenosť a neopakovateľný zážitok. Východ stojí určte za to, ikeď sme toho ešte kopec nestihli a obišli, ale to len z toho dôvodu, že je tu niečo krásne na každom kroku. Ale my sa nebojíme a určite si to ešte raz dáme a doženieme to, čo sme ešte nestihli. Tak Slovensko, niekedy zas nabudúce!
