Bolo to prosebné kňučanie malého psíka, najprv som sa to snažila ignorovať s tým, že veď čo ma po psovi isto za chvíľu prestane keď príde jeho pán a telefonovala som ďalej.
Nik mi nedvíhal, tak sa moja pozornosť vrátila ku kňučaniu. Ešte stále tam bolo a neúnavne sa dobíjalo do môjho vedomia.
Tak som vstala a šla k oknu, trochu viac som ho pootvorila a vystrčila hlavu. Uvidela som malé huňaté klbko, kríženca pudla. Prvé čo ma napadlo, pri pohľade na jeho vyplazený jazyk skoro až po zem, že v tej huňi na páliacom slnku mu je asi riadne teplo. Psík ležal v chabom pásiku tieňa zábralia. Zbadala som vedľa neho aj asi 3 - 4 ročného chlapca, rodič nikde. Hral sa so samonavíjacím vodítkom psíka, ktoré bolo prehodené cez zábradlie pri jednom stĺpiku čo ho podopieralo. Poťahoval a púšťal vodítko ktoré sa samo navíjalo, postupne ho to zrejme začalo baviť natoľko, že kúsok za kúskom predlžoval vzdialenosť natiahnutia. Keďže šnúrka má obmedzenú dĺžku, zrazu sa zasekla, ale chlapec ťahal ďalej. Psík sa najprv vzpieral keď ho vodítko začalo ťahať hore, okamih sa mu to aj darilo, lenže zábradlie zafungovalo na spôsob akejsi kladky a chlapec len ťahal a ťahal, až psíka pomaly dvíhal zo zeme. A ľudia len chodili nevšímavo ďalej okolo nich.
mne to už nedalo tak som sa vyklonila z okna a zavolala na chlapca nech neťahá to vodítko lebo si zaškrtí psíka,........no ale toto som asi nemala. Hneď sa začala sodoma a gomora v znení "vyberaných" nadávok chlapcovej (predpokladám) mamy, že ako si ja dovoľujem rozkazovať a ziapať na Jakubka, veď on sa len hrá a je to ich pes, a čo ma vôbec do toho čo on robí a nech si hľadím vlastnej práce..... samozrejme táto veta bola ešte mierne vycifrovaná všeliakými pomenovaniami mojej osoby......
Radšej som jej nič neodpovedala a už som sa len pozerala, ako sa s frflaním, že aký sú dnes ľudia bezočivý, odchádzajú.
Nuž, ľudia sú rôzny,.........
