Mal rád trávu. Vysokú zelenú, voľne bežiacu do diaľav. Páčilo sa mu, ako preskakuje lúčne koníky a muchotrávky. Obzvlášť tie tigrované. Neriadil sa módou. Všimol si však určitý fanatizmus určitých dám obliecť si na seba čo najviac vzorov zvieracej ríše z radu šeliem. Často rozmýšľal prečo a popritom si stŕhal kožtičku okolo nechtov. Zlozvyk z detstva, odkedy si uvedomil, že akcia a reakcia spolu súvisia a potom mu je celkom fajn. Ak majú tak rady gepardov, tigrov a iné, prečo nosia tie vysoké topánky. Je celkom nepraktické, hrať sa na šelmu a utekať v tom. No nie? No áno.
Volal sa Harold a nerád nosil biele ponožky. Rád nosil andulku na ľavom ramene, pretože pravé občas používal, a to by nebolo dobré. Pre andulku, chápete. Mal ťažké obdobie. V práci mu pridali piate poschodie, ktoré má umyť. Samozrejme, aj s andulkou.
.
Jedného dňa mu na ruke (ľavej) vyrástol malý výhonok. Nechápal, skadiaľ sa tam zobral. Veď sa predsa umýva. Veď predsa nie je strom, ale Harold. No nie? No áno.
Rozmýšľal. Na nič neprišiel. Ďalej umýval schody a aj piate poschodie.
.
Jedného dňa, ako tak pozerá na púčik, dostal nutkanie. Len tak. Naštartoval auto a išiel.
Išiel dlho, až napokon zaparkoval. Presne tam. Objavil to.
Rozbehol sa, pričom andulku ukryl do náruče. Vietor jej nerobí dobre. Postavil sa na kraj miesta a chvíľu rozpačito váhal. Pomaly sa odhodlával.
Ľahol si a neisto to skúsil.
Začal sa váľať. Váľal sa, váľal a váľal.
More slnečníc. More dotykov. More snov.
Časť zabudnutej duše s radosťou vyzliekla sako konvencií, roztopašne pritom štekliac za uchom realitu.
Dýchal ich vôňu, uvoľnene ležiac v tráve. A bolo mu svetovo. Zrazu pochopil.
Opatrne odtrhol pučiaci výhonok zo zápästia a zasadil ho do zeme.
.
Z diaľky by sa zdalo, akoby po diaľnici ide žiarivo jasné auto s akousi aurou. To len Harolda zalieval obrovský úsmev.
Vnútro mu rozkvitlo vôňou strateného detstva.
