Začalo som rozmýšľať, prečo tomu tak je. Čím sme starší, tým si prajeme menej lásky. Šťastie sa drží statočne, no jednoznačne vyhráva zdravie. Nie je ničím vzácnym počuť, že zdravie je to najdôležitejšie. Je síce pravda, že chorý človek nemôže robiť to isté a rovnako efektívne ako ten zdraví, ale či aj nedostatok lásky nie je choroba? Je dobrý fyzický stav jediná podmienka pre život? Samozrejme, že nie je. Bez druhých ľudí by sme dokonca zahynuli.
Preto je smutné, že považujeme lásku v určitom momente buď za zbytočný luxus alebo za niečo nepotrebné.
V minulosti ju dokonca stotožňovali s niečím podradným. Láska mohla prekvitať len medzi spodinou a chudobou. Vrchnosť uzatvárala sobáše z vypočítavosti a len tie najvýhodnejšie.
A keď mal poniektorý člen tejto elity sviatok, čo sa mu asi tak mohlo priať? V časoch cholery, moru a opomínanej hygieny bolo prianie dobrého zdravia miernou iróniou. Šťastie? Veď boli bohatí a vplyvní, načo ešte viac šťastia? Jediné, čo taká kalkulujúca spoločnosť nemohla mať, jediná vec , ktorá pre nich znamenala luxus, bola práve tá najlacnejšia a nepodmienená. Láska.
Preto ľúbme. Inak ani zdravie nemá význam.
