Príbeh z autobusu

Osamel som a začalo jemne mrholiť. Zrazu som mal akúsi smutnú, melancholickú náladu. Mávam ju takmer vždy, keď idem večer autobusom. Obzeral som sa po stanici osvetlenej žltým svetlom pouličných lámp akosi podivne omámený náhlou samotou, ktorá ma zastihla na mieste, ktoré som takmer vôbec nepoznal. Zavŕtal som sa do vlastných myšlienok s pohľadom prišpendleným kamsi do priestoru, hoci tam nebolo nič zaujímavé (tuším tam bol kôš na odpadky), keď prišiel autobus. Sadol som si a oprel si tvár o okno. A hoci bol autobus takmer prázdny, prisadla si ku mne akási žena, ktorej mohutné, priam monštrózne tvary ma nekompromisne vytesnili nabok a prinútili ma ešte viac sa pritlačiť k oknu. “To si nemôžeš sadnúť inde?” pomyslel som si. Pohli sme sa, vrčiaci motor jemne roztriasol celý autobus, a moja hlava, pohodlne opretá o okno, sa roztriasla spolu s ním. Čakal som, keď už si ku mne tá žena, ktorú by človek skôr preskočil ako obišiel, prisadla, že sa na jej iniciatívu spustí nejaký družný a pre mňa absolútne nezaujímavý rozhovor. No žena ticho sedela, len občas som mal pocit, že si pohmkáva nejakú melódiu. Asi len nechcela sedieť sama. Po pätnástich minútach cesty vystúpila v prvej dedine, cez ktorú sme prechádzali. Akosi mi odľahlo. Ostal som sedieť sám, pozoroval som z okna, ako mi pred očami uháňa tá časť okolitej krajiny, ktorú som vďaka sporému osvetleniu videl a moja melanchólia sa ešte stupňovala. Bolo na tom čosi zvláštne smutné a zároveň pokojné, sedieť takto v autobuse s niekoľkými ďalšími ľuďmi, z ktorých každý sedel sám, nič nepovedal, ani len nezakašľal, a pozerať do tmavej noci. Prechádzali sme cez ďalšiu dedinu. Autobus zastal, otvorili sa dvere, ovial ma závam studeného vzduchu, trochu ma striaslo. Pár ľudí vystúpilo, pár nastúpilo. Medzi tými, čo nastúpili, bolo aj akési dievča, ktoré som si však všimol, až keď zastalo pri mne a priateľským hlasom prednieslo : “Smiem si prisadnúť?“. Vtom som sa ja somár prekvapený poobzeral po takmer prázdnom autobuse, akoby som skúmal, či by si nemohla radšej nájsť nejaké iné miesto. No hneď som sa spamätal, prikývol som jej a nahodil som úsmev, o ktorom mám s odstupom času silné podozrenie, že vyzeral trošku idiotsky. Nemohol som si nevšimnúť, že moja nová prísediaca je veľmi pekná. Bola asi v rovnakom veku ako ja. Zdalo sa mi, že som zacítil vôňu jej vlasov, ktoré boli skôr blonďavé ako hnedé. Hneď som si všimol veselý pohľad prenikajúci spod modrých dúhoviek jej očí, ktoré boli obkolesené zvláštne žltým bielkom. Účinok tohto pohľadu ešte umocňoval nos, ktorý by si však vďaka svojej veľkosti a jemným tvarom vyžadoval skôr označenie nosík alebo noštek. A to všetko žiarilo z tváre mäkkých a jemných čŕt, tváre, akú mávajú ľudia, ktorí sa radi a často usmievajú. Čo mi však najviac imponovalo, bolo to, že na tejto krásnej tvári chýbal ten sebavedomý a jemne arogantný výraz dievčat, ktoré o sebe vedia, že sú pekné a podľa toho sa aj tvária. Postavu som si už nestihol všimnúť, lebo dievča si rýchlo sadlo vedľa mňa. To však nevadilo, očarenie sa dostavilo aj bez toho. Autobus sa pohol a nastala tá trápna, tichá chvíľa, keď si situácia vyžaduje, aby niekto niečo povedal a prelomil mlčanie, a preto každý zúčastnený usilovne premýšľa, či má prehovoriť ako prvý a čo má povedať. Nakoniec som sa odhodlal. Chcel som sa jej možno trochu hlúpo spýtať, kam tak neskoro cestuje. No vtom nastala druhá trápna chvíľa, v podobných situácia skoro rovnako častá ako tá prvá – začali sme hovoriť úplne naraz, a tak ona nepočula moju otázku a ja zas tú jej. Pozreli sme na seba a rozchichotali sa. To však trochu odľahčilo atmosféru a pustili sme sa do rozhovoru, ktorý až do chvíle, keď som musel vystúpiť, už žiadne mlčanie neprerušilo. Vrátil som sa aj k svojej prvej otázke a dozvedel som sa, že dievča sa vracia domov od babky, ktorej pomáhalo v záhrade. Potom som musel ja prezradiť odkiaľ idem a kam sa chcem dostať. Rozprávali sme sa veselo, skákali sme z témy na tému a hlasno, v tichom autobuse možno až príliš hlasno sme sa smiali. Na najbližšej zastávke som musel vystúpiť, hoci s najväčšou nevôľou. Dievča pokračovalo v ceste ďalej. Kráčal som po meste, bilancoval a v myšlienkach si znovu prehrával celý večer, keď som si uvedomil, že som si zabudol od dievčaťa vypýtať telefónne číslo. Našťastie práve vo chvíli, keď som si už začínal poriadne kvetnato nadávať, som si spomenul, ako dievča hovorilo, že aj na druhý deň musí ísť k babke a vráti sa pravdepodobne znovu až večer. Vrátil sa mi úsmev na tvár, schytil som telefón, zavolal som kamarátovi, s ktorým som strávil väčšinu uplynulého dňa a veselo som mu oznámil : “Prídem aj zajtra.“