Vo februári tohto roku som poslal do redakcie odborného časopisu svoj článok. Mesiac sa nič nedialo. Potom som dostal veľmi zaujímavý e-mail.
Písal mi sudca z Okresného súdu v Novom meste nad Váhom a tvrdil mi, že mu advokát v rámci obhajoby predložil môj článok. To už bolo samo o sebe veľmi prekvapivé. Korunku tomu nasadila informácia, podľa ktorej vraj advokát výslovne povedal, že článok ešte nevyšiel. Sudcovi som samozrejme odpovedal na jeho otázky, či som naozaj článok napísal a kedy a kde vyjde. Potom som sa pokúsil na to celé zabudnúť. Jeden e-mail predsa nič neznamená, no nie?
Avšak o pár týždňov sa obrátky zvýšili. Najprv sa mi donieslo, že na nemenovanej okresnej prokuratúre tento istý článok rozoberali na rannej porade. To už začínalo znieť vážne. Na inej prokuratúre sa vraj prokurátori museli s mojím nevydaným článkom povinne oboznámiť. (Povinne sa oboznámiť s nevydaným článkom?!) Neskôr mi spoľahlivý zdroj potvrdil, že článok dorazil dokonca aj na trestný odbor generálnej prokuratúry. Vtedy som si spomenul na starý vtip o zmiešaných pocitoch a zistil som, že k nim nepotrebujem ani rozbité auto.
Informáciami z druhej ruky to však ani zďaleka nekončilo. Vec sa jemne vygradovala, keď som nejakým zázrakom či omylom dostal typický hromadný e-mail. Vlastne nie až taký typický. Z asi tridsiatich adresátov tam bolo niekoľko sudcov ústavného súdu, pár sudcov najvyššieho súdu, najmenej jeden sudca zo Štrasburgu, zopár advokátov a aj nejakí tí doktori medicíny. Česť dostať sa do takého mailing listu. Zaujímavejšie však bolo, ako všetci živo diskutovali k obsahu môjho stále ešte nevydaného článku. Nedalo sa odolať. Využil som ponúknutú príležitosť a položil som všetkým jednoduchú otázku - odkiaľ môj článok majú. Všetci adresáti (až na jedného advokáta) už asi mesiac držia minútu ticha za padlú otázku. Ten jediný advokát sa priznal, že v dobrej viere článok poslal ďalej. Avšak na otázku, odkiaľ ho má on, sa tiež pripojil k mlčiacej väčšine.
Čerešničkou na tejto už dosť kalorickej torte sa stala informácia, že sa mojim článkom údajne zaoberal aj výbor Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti. Znova som sa nedozvedel, odkiaľ výbor článok mal. Ale aspoň som si na súdnolekárskom večierku vypočul názor jedného z čitateľov.
Na jednej strane si môžem gratulovať, že sa mi podarilo vyvolať takú reakciu v odborných kruhoch. Na druhej strane som však trochu zhrozený. Odkiaľ sa článok začal šíriť netuším. Z redakcie to vraj nebolo, to mi potvrdili mailom. Odniekiaľ však ten článok predsa uniknúť musel...
Pre nezainteresovaných, keď pošlete článok do redakcie, tá vám potvrdí jeho prijatie a obyčajne vám dá rovno podpísať vyhlásenie, že ste článok ešte nikde inde nezverejnili a že súhlasíte s prípadným zverejnením u nich. Potom článok dostane redakčná rada, ktoré ho pridelí jedného či viacerým odborníkom - recenzentom. Ich úlohou je článok prečítať posúdiť a rozhodnúť, čo s ním (vydať či nevydať, to je otázka!).
Ich úlohou rozhodne nie je posielať článok kamarátom, známym, milenkám, manželkám či komukoľvek inému mimo redakcie. Nie je to slušné a každá redakcia (prípadne každý dotknutý autor) by mala navyše vedieť o existencii trestného činu porušovania autorského práva. Osobne si však myslím, že strata dôvery autora či rovno autorov v časopis je ten najzávažnejší problém.
Táto humorná (či desivá?) príhoda sa mi stala s článkom nazvaným: „K možnostiam obhajoby pri ovplyvnení alkoholom zistenom dychovou skúškou". Vy, ktorí ho ešte nemáte, sa nehláste u súdruha Žinčicu, ale počkajte, až ho Bulletin Slovenskej Advokácie konečne zverejní v čísle 5/2013.
