V dnešnom SME ma zaujal článok o pozoruhodnom príbehu jedného spisu na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V skratke - na pokyn predsedníčky súdu Ivetty Macejkovej mal celý spis Jozefa Čentéša pristáť na stole právoplatne vylúčenému sudcovi Brňákovi. Ten sa ohradil mailom, a tak spis zatiaľ nedostal.
To, čo ma poslalo do kolien, bola reakcia predsedníčky Ústavného súdu. Pre SME sa vyjadrila takto: „... V súvislosti s prijatou novelou zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky... (ďalej len „zákon o ústavnom súde") ... keď zákon nadobudol platnosť, je pravdepodobné, že po následnom nadobudnutí účinnosti tejto novely, bude predmetný spis opätovne pridelený pôvodnému senátu (viď obsah novely zákona o ústavnom súde), ktorého členom je okrem ostatných členov aj sudca spravodajca P. B."
Pre túto perlu som v prvom momente skoro oprskal monitor kávou. Naša predsedníčka Ústavného súdu buď nevie základné veci, alebo nemá prehľad, alebo si pomýlila budúci čas s minulým. Koniec koncov, nebola by prvým ústavným činiteľ s drobným gramatickým problémom.
Úprimne dúfam, že JUDr. Ivetta Macejková urobila len gramatickú chybu. Ak to totiž nebola chyba, tak Slovensko už potom naozaj nie je až taký štandardný právny štát.
Ako právnik viem, že v štandardnom právnom štáte môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nemôžu však konať podľa textu, ktorý sa možno stane zákonom. Ja teda ešte stále naivne dúfam, že nemôžu.
A tak teda dúfam, že šlo aspoň o chybu, za ktorú by súčasnú predsedníčka Ústavného súdu nemilosrdne vyhodil každý skúšajúci. Od profesora až po asistenta s titulom Mgr. a schnúcim právnickým diplomom (ak by ho pustili skúšať). Veď definovať platnosť a účinnosť právnej normy musí vedieť každý absolvent práva. V zákone o Zbierke zákonov to je čierne na bielom (alebo biele na čiernom?): „Všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v § 1 ods. 1 nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov."
Priznám sa, chvíľu som zapochyboval o svojej pamäti, tak som pre istotu začal pátrať, či náhodou ten zákon, ktorý predsedníčka Ústavného súdu spomína, predsa len nevyšiel v Zbierke zákonov. Ale zistil som, že som nič neprehliadol a pamäť mi ešte slúži. Na webe parlamentu svieti, že postúpil do redakcie. Nič viac a nič menej.
Ku dnešnému dňu sa teda zákon „ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov" v Zbierke zákonov neobjavil. To v preklade znamená, že ešte nie je platný a že sa podľa neho nemá nikto riadiť.
Možno by preventívne nebolo na škodu obohatiť knižnicu Ústavného súdu napríklad aj o túto učebnicu: http://www.martinus.sk/?uItem=145517. Pojmy platnosť a účinnosť právnej normy sa tam určite vysvetľujú. Zrejme by sa to JUDr. Ivette Macejkovej zišlo.
Samozrejme možno sa opäť mýlim a ide len o ďalší z prejavov súdneho aktivizmu na Ústavnom súde a vytvorenie novej právnej doktríny. Doktríny predbežnej platnosti, horúcej novinky v ústavnom práve.
Tento blog ukončím citátom z rovnakého zdroja ako som použil na začiatku:. „Právo ako také Vám neublíži. Jeho aplikácia, znásilňovanie a prekrúcanie faktov je o ľuďoch právo aplikujúcich, nie o pravé ako takom." Bohužiaľ mám v súčasnosti pocit že tú sporo odetú chuderku s páskou na očiach a váhou v ruke na Slovensku hromadne znásilňuje čoraz viac absolventov právnickej fakulty.
Pé es: Pre úplnosť dodávam, že znásilniť môže len muž. Ak je páchateľom žena, hovorí sa o sexuálnom násilí.
