Počas mojich potuliek sa ocitnem na miestach, kam bežní turisti nevstúpia. Les totiž človek objaví iba vtedy, keď je sám. Najlepšie na tom je, že toho môžete objaviť mnoho, ako ja v jeden jarný pôstny deň...
Les sa prebúdzal k životu a všetko doslova plesalo jarnou radosťou. Stromy naťahovali svoje ruky k nebesám a nový život v podobe púčikov sa nedal prehliadnuť. Všetko sa odievalo do pestrých farieb. Zahanbiť sa nenechala ani sestra líška, ktorá sa s úsmevom vyhrievala na už zelenom koberci Matky Prírody. Navyše, tma každý večer postupne strácala svoju moc, lebo ju svetlo prežiarilo. Presne ako udalosti, ktoré sa mali budúci týždeň udiať vo Veľkom týždni.
Zamieril som k mladému porastu drevín, sám neviem prečo. Keď som tam došiel, všetko som pochopil. Tieto mladé dreviny, rastúce uprostred poľa, ukrývali kríž. Áno, aj tu bol Boh! Uprostred divočiny! Kríž Bol poznačený mnohými zimami. Bol to zvláštny pocit. Hneď som si spomenul na sv. Františka v schátranom kostole, kde ho oslovil Boh.
Sadol som si a chvíľu sa modlil. Pár metrov odo mňa sa pásli sestry srny a premýšľal som nad krížom . Zrazu si na ramená kríža sadli vrabce poľné – „rehoľníci“ podľa sv. Františka, pre ich hnedý „habit“. Sedeli na nástroji, ktorým nás On vykúpil, lebo sme cennejší ako mnoho vrabcov, no je taký skvelý, že nezabúda ani na tých vrabcov. Tie tam sedeli, čvirikali a spievali svoju pieseň na slávu svojho Stvoriteľa. On na kríži položil svoj život, aby sme my život získali.
