Či plačú básnici?
Neviem.
Že muži neplačú?
Neverím.
Museli by byť blázni.
Tento básnik však...
Plače...
Slaný dážď, lebo...
Lebo je mu smutno.
Je unavený
A tiež chýba mu puto.
Je obmedzený
A teda nie voľný
Ale v klietke
Ako vták.
Bez slobody
Áno tak.
Na okno dopadá plač neba
On sedí za ním.
Tá hudba,
Ó, aká to neha.
Pol noc
Už je tu
Za dverami
Aspoň takto
Užíva si chuť
Úletu –
Preč kdesi
Od vecí, čo
Sa desí
A ako tulák
Túla sa svety
Hoci stále na zemi je a nie svätý.
Tam po hviezdach
Sám,
Je to skutočné
Hoci sa nezdá.
Ako sa ani
Básnik nevzdá
Hoci zaplakal
A padol –
No to robí aj
Hviezda.
A tak si praj
Čo len chceš,
Lásky, či zdravie
Nebeský Raj...
Poézia smútok kradne
Objavíš ju často
Až tam kdesi hlboko na dne.
Nebo plače.
Môže aj básnik?
V jeden večer určite plakal
Úprimne, vo všetkej svojej bázni.
Teraz možno
Chápeš básnikovo konanie
Prečo ťa
Mnohé veci zrania
No báseň –
Ona nie.
Hoc začuješ niekedy
Jeho plač i stonanie
Dívaj sa hore
K hviezdam
Vznešene a poriadne.
