V temnom lese, pustom mieste
sadol som si, tu v noci
presne o polnoci, v mesačnej moci
za splnu práve, v tieňoch jedlí v tráve
samotár s ním, tvorí len tu rým.
Z hrdla pieseň, v srdci tieseň
nesie sa tmou, smútok za ňou.
Tvár k nebu, čakám nehu
piesňou duša telo opúšťa
v temnote, v tichu jednotne
rozplynie sa tam, hmla už sadá
sťa duch prichádza a pýta sa
ktosi prišiel sem, vari je to sen?
V Bielom tichu necítiť pýchu
lež silu tohto okamihu.
Hviezdy na klenbe a čosi klepe
pozriem na peň, hneď je jasné veď
je to on, ten tmavý tvor
symbol hôr, priateľ jediný môj,
verný spoločník , čo sa stotožní
vždy s mojím druhom
netuším ako je tu so mnou dlho.
Ako uhoľ čierny
tesáky cerím
ranený som predsa celý
stratou lásky, počujem hlasy
či len zdalo sa mi asi?
Kedy sa žiaľ môj ´hasí?
"NIKDY!" vraví mi
slovami sťa človek pravými
krásny vták
krutý zobák, veru tak!
krivé perie na hrdle, krčí sa tam v hmle.
KROK
KROK
Krok ďalej a krátko na to, vidím ľahko
kovový lesk, čierna lesť,
obhájim ja svoju česť?
"NIKDY!" vraví mi
tvor s očami vraními.
Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,
zostali len spomienky na nás.
Kedy svoju milú uzriem?
Len jedno už viem
odišla a ja osamote umriem.
Temný vták zrakom ledva uhne
"NIKDY!" stále tu je.
Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,
zostali len spomienky na nás.
Hnedé oči, uprú pohľad hore
na to biele more
biele svetlá decembrové
noc tak krásna, predsa prázdna
môj smútok vytie hlása
keď načúvaš, rozumieť mu dá sa.
Vidím ju tam kdesi
žiť bez nej- to ma desí
som len samotár
svoj žiaľ do piesne zamotám.
Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,
zostali len spomienky na nás.
Verný som až za hrob
plačem teraz za ňou
kedy skončí sa to?
"NIKDY!" vraví krkavec na to.
Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,
zostali len spomienky na nás.
Kde sa v ľuďoch toľko nenávisti vzalo?
Budú lepší, áno?
"NIKDY!"
Majú stále málo.
Vzlyky z hrdla derú sa
priateľ môj
prečo zvádzajú ten boj?
Každý predsa máme priestor svoj
napriek tomu spôsobujú nie len môjmu druhu bôľ.
Prosím, milé slová zvoľ.
"NIKDY!" hovorí ten tvor.
Ľudia šíria svetom zlo
bude pre nás niekedy miesta v ňom?
"NIKDY"! zakrká.
Keď v tom, sťa hrom
zaznie smrti zvon.
Mesačné svetlo svieti
na ten život čo vyteká
už len slabé vytie a...
Prázdnota.
Mohla to byť náhoda?
V tieni jedlí, tam na okraji lúky sliedi
na posede netvor,
vyjem na otvorené nebo
Láska, budem teraz navždy s tebou?
Padám do objatia snehu
tam pod strechu, obrovského smreku
úplne bez strachu, tak veru
červený sneh a ticho
naposledy som vtedy labou mykol.
Z neba tichúčko prikrýva ma perina
život pozemský s duchovným sa prelína
moje telo chladom tuhne
v mraze krkavec stále tu je.
"NIKDY!" opakuje, poletuje
napokon opúšťa ma, neľutuje.
Divočina stíchla, panuje mráz a zima
len jeho kroky počuť
ide si pre mňa, pre moju kožu...
