Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
tam, kde stáli sme,
predsa,
ja a moja milá,
na dlani cesta viedla
do Čarovného
lesa.
Na búrlivej výšine
môjho kráľovského
mesta
dlaň Tvoja ta do mojej
vliezla.
A moja duša, ó,
tá sa do nebies
vzniesla.
Lebo to odjakživa
vie sa,
že láska vtedy
skvie sa.
No teraz básnik musel
zriecť sa
jeho drahej,
čo súdená mu je od
detstva.
Ktosi musel
spliesť sa,
lebo slnko sťa
svieca
už nežiari, lež zapadá a
moje rýmy začínajú
chvieť sa...
Za oblak skryla sa hviezda
a môj smútok uniesť sa nedá.
Svetlo moje, útecha moja,
oči moje slzami sa už zbroja.
Už nie to boja,
čo by dal sa viesť,
no rany už tak veľmi bolia.
Ach, keby si tak, Drahá,
keby si tu teraz bola
a môj pás silno objať mohla...
