Na návrší

tam, kde stáli sme,

predsa,

ja a moja milá,

na dlani cesta viedla

do Čarovného

lesa.

Na búrlivej výšine

môjho kráľovského

mesta

dlaň Tvoja ta do mojej

vliezla.

A moja duša, ó,

tá sa do nebies

vzniesla.

Lebo to odjakživa

vie sa,

že láska vtedy

skvie sa.

No teraz básnik musel

zriecť sa

jeho drahej,

čo súdená mu je od

detstva.

Ktosi musel

spliesť sa,

lebo slnko sťa

svieca

už nežiari, lež zapadá a

moje rýmy začínajú

chvieť sa...

Za oblak skryla sa hviezda

a môj smútok uniesť sa nedá.

Svetlo moje, útecha moja,

oči moje slzami sa už zbroja.

Už nie to boja,

čo by dal sa viesť,

no rany už tak veľmi bolia.

Ach, keby si tak, Drahá,

keby si tu teraz bola

a môj pás silno objať mohla...