Nad ránom, v šere izby
nebo nespalo, som si istý,
sklonilo sa celé k zemi,
aby svoju hudbu
rozlialo všetkými smermi.
Pod mrakmi sme ty a ja ležali
naše srdcia neboli už obklopené mrežami.
V teple objatia
usmievali sme sa obaja
šťastní, spokojní a...
svoji.
Tak predsa ten život za niečo stojí.
Dotyk dlaní
tak jemný a rázny
ako chôdza laní.
Tuhé objatia, hrejivé sťa oheň
tvoje prsty- prepletené mojimi opäť.
Bozky vtlačené na pery
a do srdca naveky...
Voda z neba na strešnom okne
hudba, čo nevyrovná sa žiadnej óde.
Čas zastal na mŕtvom bode
moje pery a hnedé more
tvojich vlasov
pery postupujú stále dole...
Tvoje oči, jasné ako more
v nich slová ukryté sú mnohé.
Tadiaľ sa do neba určite pôjde
dážď tak končí na úrodnej pôde.
Veľavravné ticho,
čas v hodinách akoby sa len mihol.
Blízkosť tak blízka
cítim vánok, čo na krk mi dýcha
uväznený v tvojom zovretí
ako svetlo keď počas noci sa blýska.
Spíš spánkom pokojným
ruka v ruke ako by sa dohodli
takto obe zostali v pohodlí,
láska nepotrebuje dôvody.
Nad ránom ,v šere izby
nebo nespalo, som si istý
nový deň sa vkradol cez okno
dávno zhasli svetlá neónov.
A ty spíš sladko
vlk stráži ťa predsa, Zlatko,
každý zlý, by sa ho zľakol.
Daždivé prvé ráno
dvaja zaľúbení majú stále málo
sklonilo sa celé nebo
aby nám tú nádhernú pieseň hralo.
V objatí ma pevne drž
nech nikdy nezmiznem už...
