Vták,
čo odetý si v čierny frak,
tebe píšem, drahý priateľu,
zo zvieracej ríše.
Tam na vrcholci
vo vetre sa kníšeš –
ty predzvesť noci.
Spev sladký ako med
inokedy značí jedno len,
dážď príde,
príde hneď.
Voláš naň
milo, verne
nech ovlaží tú suchú pláň.
Spievaj ty len,
spievaj pre mňa
nech viem, že to nie je sen.
Odožeň už jeseň, zimu
nech jar
premení tú farbu sivú.
Smutná je pieseň tvoja
veru, brat môj,
vždy žiaľ i smútok sa v nej spoja.
No predsa rád ju mám,
asi preto, že som
ako ty sám.
A v šere končiaceho dňa
piesňou krásnou
poteš mňa.
Privolaj že leto
a tie večeri
čo milujem práve preto.
Počúvať ťa vždy túžim
lebo spev liekom je
mojej ubolenej duši.
Spievaj! Spievaj len!
hlasno a poriadne
počúvať budem teraz teba len!
Ó, ty spevák vznešený
započni že koncert svoj
len čo sa zvečerí.
V tvojich tónoch
ponáram sa celý
a zbavujem sa oných bôľov.
Na ružovom nebi
tvoja silueta
Boha spevom velebí.
Modlitbou je tvojou
lúči sa tak s dňom
no i víta Zorou.
Jednu však prosbu mám
a to z duše prajem si,
aby nad hrobom tys´mi hral.
