Je napísaná veľmi jednoducho a zápletka je veľmi jednoduchá (kvôli podmienkam súťaže), no ja pevne dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť. :)
POVOLANÍM LOVEC
Horúci mätový čaj. To bol každodenný ranný rituál. Výnimku netvorilo ani dnešné ráno, do ktorého sa Michal Kanys zobudil. Ešte rozospatý vpochodoval do kuchyne, zasvietil malé svetlo, nalial vodu do kávovaru a zapol ho, aby si navaril čaj. O chvíľu stroj bolestivo zastonal a vypľúval kvapky čaju. Michal si stihol opláchnuť tvár a obliecť sa. Čaj si nalial do pohára a napil sa. Obliekol si vetrovku a vyšiel von, kde ho privítal nemecký ovčiak Bady. Vyšli spolu do hmly na pole, kúpal sa v nej celý Sabinov. Prechádzka dvom najlepším priateľom netrvala príliš dlho. Keď sa vrátili, Michal si dal na seba čierne rifle, čierne tričko a sako. Nasadol do svojho auta. Cestou sa zastavil v pekárni, kde si kúpil raňajky a zamieril na policajnú stanicu.
V kancelárii už sedela Lucia Kovárová. Práve zapínala počítač. Michal hneď po vstupe do kancelárie zacítil jej vôňu. Všimol si jej čierne kučeravé vlasy, ktoré sa jej zošmykli z ramien, keď sa zohýnala k počítaču.
„Ahoj Lucka.“
„Dobré ráno.“ Usmiala sa.
Michal zašiel do kuchynky, vybral tanier a položil naň svoje raňajky. Obom zalial kávu, ktorú urobila jeho partnerka. Všetko to priniesol do kancelárie. Lucia mu poďakovala úsmevom. Michal sa zahryzol do čokoládového croissantu posýpaného bielou pokrývkou, zašpinila Michalovi rifle, tričko a stôl. Lucia vybuchla do smiechu, sedela oproti a celú situáciu videla. Vtom v kancelárii zazvonil telefón. Detektív gestom naznačil Lucii, že momentálne je neschopný práce, a tak zodvihnúť musí ona.
„Kovárová, kriminálna polícia, oddelenie vrážd.“
Ticho načúvala, sledovala Michala, ktorý dožúval odhryznutý kúsok a snažil sa očistiť si tričko od práškového cukru. Zobrala si poznámkový blok a čosi si zapísala. Michal spozornel a zadíval sa na Luciu.
„Vyrážame.“ Ukončila hovor.
„Máme vraždu?“
„Áno.“
„Zopakuj to.“
„Áno.“
Michal vstal, obliekol si kabát a nedojedené raňajky si vzal so sebou. Obaja nasadli do služobného čierneho auta. Lucia šoférovala.
„Čo to tričko?“
Michal sa zadíval na tričko, kde ostala jemná biela rozmazaná škvrna.
„No veď vidíš, čo ti poviem,“ úsmevne odvetil Michal a zhrubnutým hlasom pokračoval „yeah, Carlo Cocaina. Citujem Bushida, počúvaj,“ a USB zastrčil do rádia. O chvíľu už počúvali pieseň Stress mit Grund.
„Vďaka za názornú ukážku, Mišo.“
„Aj nabudúce.“
Pieseň skončila a oni prešli so zapnutým majákom centrom mesta, na križovatke odbočili na Ražňany a tesne pred koncom Sabinova odbočili na zablatenú cestu lemovanú na jednej strane rodinnými domami a z druhej akýmsi opusteným družstvom.
„Ešteže dnes šoféruješ ty.“ Podpichol Michal.
„Čo tým chceš povedať?“
„Budeš mať o zábavu postarané.“
Boli na mieste. Zaparkovali pri pomníku na pamiatku pádu vrtuľníka. Pred nimi sa otvorila rozľahlá lúka, po ľavej strane videli neďaleké Ražňany a Šalgov, napravo lúku ohraničoval les. Spýtali sa jedného kolegu, ktorý tam strážil, kam majú ísť a vybrali sa na cestu.
