Tento deň bol výnimočný jednou udalosťou. Udalosťou, ktorá sa zapísala do dejín sabinovského farského športu.
Pred nami bol dlho očakávaný florbalový zápas s farnosťou Prešov- Solivar. Hralo sa na škole sv. Gorazda. Hneď po príchode sme na nič nečakali, s hrdosťou sme si obliekli naše červené dresy s erbom mesta na hrudi a menom a číslom na chrbte. Úvodné slovo predniesol tamojší pán farár spolu s modlitbou (nezabudol ani na Jána Krstiteľa) a potom sa to všetko začalo...
Odpískalo sa úvodné buly a hra sa začala. Na domácich sme sa vrhli ako vlky na ovce. Nič sme im nedarovali. Zápas otvoril nádherným gólom Sivak s číslom 12. Prešovčania sa nestačili diviť a viedli sme 4:0. To už bolo po úvodnej dvadsať minútovke.
Druhá tretina bola ako zo zlého sna. Odrazu sme nevedeli, ktorý šport hráme. Či je to hokej, rugby alebo snáď bejzbal... Tým som chcel povedať, že domáci stav otočili, pritlačili nás a my sme prehrávali. Teraz sme sa nestačili diviť my. Šlo do tuhého. Miestami to iskrilo, ba priam tlelo, miestami tiekla sabinovská krv. Musím však podotknúť, že sme si neprestali veriť, nezúfali, ale držali sme spolu ako jeden tím. Nastalo zemetrasenie. Celou telocvičňou sa ozývali mocné sabinovské hlasy, ktoré povzbudzovali hráčov na palubovke: „
Zdvihnime nad hlavu čaše, Sabinov je mesto naše, Sabinov náš jediný, pridaj sa do našej rodiny...“
Nadišiel koniec druhej tretiny.
Teraz šlo o všetko. Situácia bola pre nás nepriaznivá. Prehrávali sme. Museli sme zabojovať. To sme aj urobili. Každý hral najlepšie ako vedel. Tí, ktorí momentálne nehrali povzbudzovali z plných pľúc. Vyplatilo sa. Domácich sme čoraz viac zvierali a tlaku podľahli. Padol gól a za ním ďalší a ďalší. Bolo 10:10. Náš manažér (pán Mihok) zahlásil koniec tretiny, čo znamenalo, že nasleduje predĺženie. Dali sme zo seba všetko. Nepriaznivý stav sme otočili, zmenili sme priebeh zápasu a teraz sme boli odhodlaní a pripravení urobiť čo bude v našich silách.
Prvá formácia začala bojovať. Šlo o všetko. Kto strelí gól je víťaz. V takejto situácii by ste brankárom byť nechceli. Ten náš nás však podržal a mohli sme sa naňho spoľahnúť, vďaka Marek. Päť minút. Toľko mali oba tímy na to, aby zabojovali o víťazný gól. Už prešli tri minúty a stále sa nič neudialo. Šance boli na jednej aj druhej strane, gól však nepadol. Na rozdiel od riadneho hracieho času sa teraz hralo 3 + 1. Prišiel čas prestriedať. Nastúpila ďalšia formácia. Sekundy bežali, nervozita aj napätie stúpali. Už zostávalo menej ako dve minúty...
Obranca Damián vybojuje loptičku a nachádza voľného hráča pri bránke. Nahráva mu prihrávkou cez celé ihrisko. Loptička sa odráža a skáče. Pri bránke Prešovčanov sa odohráva súboj. Obaja hráči bojujú. Hostia skandujú. Zrazu sa sabinovskému hráčovi s číslom 11 (mne) naskytne príležitosť a trafí loptičku, ktorá končí v sieti. Nasleduje obrovský výbuch radosti strelca, ktorý okamžite uteká k spoluhráčom a zo striedačky pribieha zvyšok tímu. Hokejky ostávajú pohádzané na zemi. Sabinovčania utvoria kruh, ktorý nadšením a radosťou vrieska a poskakuje. Na tvárach hráčov bádať len široký úsmev. Víťazné šialenstvo po pár dlhších chvíľach opadá a so súperom si podávame ruky. Srdečne prijímame pozvanie na guľáš na ktorom sa zúčastnili oba tímy.
Guľáš s príchuťou víťazstva nikdy nechutil tak skvele!
V tú sobotu bojovalo jedenásť hráčov za svoju farnosť, za svoje mesto. Hráč s číslom 11 strelil 11. víťazný gól. A ak by sa vám tých jedenástiek zdalo málo, pozrite si Mt 11,11. Tieto súradnice, sme mali pod erbom.
Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on. (Mt 11,11)
Ďakujem všetkým spoluhráčom, nášmu pánu kapitánovi kaplánovi Ľubošovi a samozrejme Jánovi Krstiteľovi za pomoc zhora. Držte nám prsty v ďalších zápasoch!
