Memoriál Dr. Adolfa Ratzku
V tomto článku píšem o spomienkovom online podujatí na významnú osobnosť v sociálnej oblasti pána Dr. Adolfa Ratzku.
Dňa 21. januára 2025 sa konalo dojímavé spomienkové online stretnutie na pána Dr. Adolfa Ratzku. Približne 80 účastníkov z Európy, Kostariky, Brazílie, Malajzie, USA, Taiwanu, Slovenska a ďalších krajín sa zišlo, aby si uctili život a dielo priekopníka hnutia Nezávislého života. Jeho priatelia a kolegovia si na virtuálnej spomienkovej slávnosti uctili život Adolfa Ratzku osobnými spomienkami, zážitkami a príbehmi. Komunikácia všetkých účastníkov prebiehala v angličtine. Zo Slovenska sa okrem mňa zúčastnili aj vozičkári Daniela Komanická a Adam Burianek. Podujatie trvalo skoro 2,5 hodiny. Na tomto online stretnutí som vystúpil s krátkym príhovorom. Vyjadril som v ňom svoju veľkú vďaku za to, že som mohol pána Adolfa Ratzku viackrát stretnúť osobne. Bol to pre mňa obrovský vzor v boji za ľudské práva ľudí so zdravotným postihnutím. Mám k dispozícii video záznam z tohto online stretnutia v angličtine. Rozhodol som sa preložiť tento video záznam, aby som robil osvetu priblížil ostatným ľuďom na Slovensku filozofiu nezávislého života. Podujatie zorganizovali Európska sieť Nezávislého života (ENIL), Inštitút nezávislého života zo Švédska a manželka Adolfa Ratzku Dorothee Riedel-Ratzková.
Dobrý deň všetkým,
Kolega, spolubojovník Adolf nám veľmi chýba. Počas svojho času na tejto zemi zmenil životy mnohých ľudí tým, že mal veľkú víziu a presadzoval nezávislý život, za čo som mu ja a mnohí ďalší veľmi zaviazaní. Na zozname máme asi 35 rečníkov, s ktorými budeme hovoriť. Dorothee, prosím. „Aj ja vás všetkých chcem privítať. Je naozaj ohromujúce vidieť toľko ľudí, ktorí si chcú uctiť Adolfa. Toľko drahých starých priateľov, naozaj ma to hreje pri srdci.“
„Samozrejme, veľmi nám chýba, ale je utešujúce vidieť, že nie sme sami. Jeho veľká sieť kontaktov je pre nás podporou, ale sme tiež veľmi vďační za všetky tie roky, ktoré sme s ním prežili. Ďakujem pani Jamie Boilingovej a pani pani Ines Bulicovej za zorganizovanie tohto stretnutia.“ Dobre, to je všetko, ďakujem, pani Dorothee. A odtiaľ ideme k tebe, Christoph. „Počuť ma dobre? Som Christoph, Adolfov synovec, a som rád, že sa môžem podeliť o spomienky z perspektívy našej rodiny. Sme hlboko zarmútení Dolphyho smrťou. Dolphy – tak ho moja matka Linda a stará mama Maria vždy volali. Keď nás strýko Adolf asi raz ročne navštívil v Eringu, malom mestečku v Bavorsku, v našom trochu nudnom a konzervatívnom radovom dome, bolo to pre nás deti, mňa a môjho brata, vždy ako závan divokého života a veľkého dobrodružného sveta. Najprv prichádzal z Kalifornie, z tej slobodomyseľnej Kalifornie 60. a 70. rokov. Náš jedálenský stôl sa vtedy stal miestom...“
„...niekedy búrlivých diskusií o všetkom možnom. Adolf udával tón a najzaujímavejšie príbehy a najvtipnejšie anekdoty pochádzali od neho. Napríklad historka o jeho spolubývajúcom s krásnymi dlhými vlasmi hippies, ktoré sa úžasne leskli, hoci si ich umýval len nechemickým organickým mydlom – kým ho Adolf neprichytil, ako si do organickej fľaše nalieva chemický šampón. Takéto príbehy odhaľujúce hlúposť, márnivosť alebo pokrytectvo boli Adolfove obľúbené a mal ich veľa.“
„Môj brat a ja sme boli ohromení a, ako je u detí bežné, Adolfovo fyzické obmedzenie v našom vnímaní nehralo žiadnu rolu. Pre mňa ako malého chlapca a neskôr tínedžera bol niekým, kto prevzal zodpovednosť za svoj život; svetobežník, ktorý prišiel zďaleka a mal čo povedať. Spočiatku z USA, neskôr zo Švédska, ale zvyčajne prichádzal priamo z kongresu v Japonsku, Izraeli alebo Kostarike, alebo tam práve smeroval. Suveníry, ktoré nám chlapcom nosil, boli vždy hitom – napríklad vypchatý krokodíl alebo skutočný železný meč odniekiaľ z Južnej Ameriky, ktorý existuje dodnes a používajú ho moje deti.“
„Pre moju matku a starú mamu to bolo, samozrejme, trochu iné. Adolfova detská obrna bola pre jeho matku jednou ranou osudu priveľa – po vojne, smrti manžela a vyhnaní z Čiech. Dnes to vnímam tak, že ju to uvrhlo do hlbokej depresie a Adolf presne vedel, že musí odísť preč z Mníchova, preč od matky, preč z miest závislosti.“
„Inak – o tom radšej ani neuvažujme. Našťastie to zvládol, oslobodil sa, osamostatnil sa a stal sa kapitánom vlastného života. Študoval, skúmal a venoval sa práci, ktorú si predtým sám pre seba vymyslel. V tejto práci potom urobil skutočne pôsobivú kariéru. Potom mu do života prišlo niečo, čo sa napriek všetkej kontrole a sebaurčeniu nedá vynútiť – láska ženy, jeho manželky Doro, a potom radosť z dcéry Kariny.“
„Vtedy som už nebol dieťa, ale mladý dospelý a veľmi dobre si pamätám na to dlhé a dobrodružné úsilie priviesť Karinu do rodiny. Stále si pamätám, ako moja matka a celá rodina s veľkým očakávaním sledovali každý vývoj z Kostariky a akí sme boli všetci šťastní, keď sa rodina konečne usadila v Štokholme. A tiež typické pre Adolfa – ako spolu s Doro s istou drzosťou prinútili ideologicky tvrdohlavé švédske úrady konať správne. O niečo neskôr sa ma Adolf opýtal, či by som ho nesprevádzal...“
„...spolu s Dorothee a Karinou do Kostariky ako jeho asistent. Neviem, či si na to pamätáš, Katarina, mala si vtedy asi tri alebo štyri roky. Každopádne som bol veľmi šťastný, že som mohol po prvýkrát navštíviť túto časť sveta a letel som do San José. Vy ste tam už boli niekoľko týždňov a spoločne sme potom išli do krásneho malého rezortu priamo pri Tichom oceáne. Asistovanie nebola veľká veda – trochu šoférovania, pomoc pri vstávaní a ukladaní do postele. Inak to pre mňa bolo hlavne o spoločnom trávení dovolenky.“
„Bolo typické pre Adolfa, že ma požiadal. Zaujímal sa o nás, svojich synovcov, a opakovane vytváral príležitosti na spoločné stretnutia a aktivity. Neskôr robil to isté aj s mojimi deťmi. Keď si spomeniem na Adolfa, vždy sa mi vybaví táto dedinka zo slamených chatiek priamo na pláži, ranné slnko, zvuk vĺn a slaná hmla vo vzduchu. Tam vchádzam do chatky Adolfa a Doro, obaja ešte ležia v posteli a malá Katharina sa na nich hrá. Ďakujem za pozornosť a za tie dojemné spomienky.“
Ďalším rečníkom je Ulrich. „Ahojte všetci, počujete ma? Dorothee, Kahtarina, ahojte. Je naozaj pekné vidieť toľko ľudí, ktorých životov sa Adolf dotkol, a vidieť ho aj inak než len z rodinného pohľadu, čo sa nám bežne nestáva. Chcem vám veľmi rýchlo povedať svoju úplne prvú a poslednú spomienku na Adolfa. Ak sa pozriete na Adolfove fotky z jeho 20-ky, uvidíte...“
„...nesmierne dobre vyzerajúceho mladého muža, hlboko opáleného s havraními vlasmi. Mne ako 5-ročnému pripadal ako bytosť z iného sveta, ako filmová hviezda. O to viac, že šoféroval ten upravený mliekarenský voz, ktorý ovládal malým joystickom. Mňa a môjho brata Christopha (ktorý si to asi nepamätá, lebo mal vtedy len tri roky) vozil po diaľniciach v Los Angeles, kým sme vzadu výskali od vzrušenia. To bolo vtedy, keď sme ho ako rodina navštívili v Los Angeles.“
„Mal vtedy niečo po dvadsiatke a ten voz bol v tom čase prvým svojho druhu. Tento raný vplyv na mňa a našu rodinu bol skutočne cez jeho samotnú prítomnosť. Ešte nebol aktivistom, bol len aktívny a plný čistej energie – hýbal nebom aj zemou, aby sa dostal zo svojich železných pľúc v mníchovskej nemocnici na UCLA. V tom čase bola pre väčšinu Nemcov predstava exotického miesta kemping v Taliansku. A pretože moja mama mala s ním pravdepodobne istú súrodeneckú súťaživosť...“
„...rozhodla sa, že ak to dokáže on, musíme to dokázať aj my. Celá naša rodina ho nasledovala do Spojených štátov, kde sme žili dva roky. Práve to inšpirovalo môj vlastný život smerom k západnému pobrežiu USA ako k magickému miestu (ktoré, pravdaže, od včerajška už nevyzerá tak skvele a Adolfovi by sa tento vývoj pravdepodobne veľmi nepáčil). Ale toto bolo v podstate to, čo prinútilo moju rodinu presťahovať sa do USA – a všetko to začalo Adolfom a tým, čo uviedol do pohybu zo svojho nemocničného lôžka v Mníchove.“
„Moja posledná spomienka je z apríla minulého roka, keď som Adolfa a Doro navštívil v Štokholme. Bol oslabený chorobou, ale stále dokázal na pár hodín zmobilizovať svoju starú energiu a intenzitu. Pre mňa to bolo veľmi dojímavé a cítil som to ako dar, že ma naozaj chcel vidieť a rozprávať sa so mnou tak, ako vždy – realisticky, priamo a bez potláčania emócií. Vedel, že jeho koniec nie je ďaleko.“
„Hovoril o tom, aký je šťastný, že sa ti, Katharina, tak dobre darí, a o svojej dôvere, že s Doro budete mať aj naďalej šťastný život. Spoločne sme spomínali na mojich rodičov – jeho sestru a môjho otca, ku ktorému mal veľmi blízko. Mohol som mu povedať o svojich prvých spomienkach na neho, o ktoré som sa s vami práve podelil, a o tom, ako jeho príklad sformoval moju vlastnú životnú cestu – niečo, čo som mu predtým nikdy nepovedal.“
„Tieto spomienky sa spájajú do zmesi smútku, šťastia a vďačnosti za to, že som mal Adolfa v živote so všetkou jeho energiou, priamosťou a nakoniec aj láskou a starostlivosťou o celú rodinu. Ďakujem.“ „Ďakujem, Ulrich. Je tu Teresia? Áno, počuť ma? Ahoj Doro, ahoj Katarina, je dobré vás vidieť.“
„Keď výbor Dohovoru o OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím pripravoval Všeobecný komentár číslo 5 k článku 19, pozvali sme Adolfa ako experta, aby usmernil našu diskusiu, a určite sme ho tam potrebovali. Nikdy nezabudnem na 19. apríl 2016, keď mi zatlieskal za moju záverečnú poznámku. Povedala som, že článok 19 – právo na nezávislý život – je o práve byť a práve byť sociálny. Nie je to ani nové ľudské právo, ani právo špecifické pre zdravotné postihnutie. Organizácii Spojených národov však trvalo viac ako 60 rokov, kým ho zapísala.“
„Prišiel ku mne a povedal: ‚Dobrá práca, Teresia.‘ Cítila som sa, akoby ma pasovali za rytiera. Povedala som mu: ‚Všetko som sa to naučila od teba, Adolf.‘ Adolf založil jeden z najvýznamnejších medzinárodných výskumných inštitútov pre nezávislý život. Bol jedným z najvýznamnejších odborníkov v oblasti štúdií o zdravotnom postihnutí. Zároveň bol aktivistom, podnikateľom, manželom a otcom. Často som sa pýtala, ako to všetko prežije a kedy vydýchne. Keď som ho navštívila v roku 2019, povedal mi, že mu chýba Kalle Könkkölä z Fínska a ďalší, ktorí už odišli.“
„Bol zdrvený, keď v roku 2023 zomrela Judy Heumannová, ‚grand dame‘ (veľká dáma) nezávislého života a jeho spriaznená duša. Teraz nás opustil aj Adolf a so zlomeným srdcom sa pýtam: čo sa môžeme od Adolfa naučiť? Ako najlepšie pokračovať v uctievaní jeho pamiatky a práce? Myslím, že odpoveď dal v nekrológu pre Judy. Napísal: ‚Všetci sa môžeme snažiť pestovať láskavosť a porozumenie pre iných ľudí, či už so zdravotným postihnutím alebo bez neho, spojencov aj odporcov. Dokonca aj človek, ktorý nás diskriminuje, môže získať novú perspektívu, ak dostane šancu. Konfrontácia nemusí byť vždy tou najlepšou stratégiou.‘“
„Ďalej napísal: ‚Judynou lekciou je, že priateľstvo robí rozdiel. Práca s priateľmi je uspokojujúca sama o sebe. Budeme efektívnejší, keď sa nám bude páčiť to, čo robíme. Priateľstvo je tiež silným protijedom proti pocitu obete, ktorý môže ľahko spôsobiť vyhorenie.‘ Uchovajme Adolfovu pamiatku živú nasledovaním jeho príkladu. Ďakujem.“ „Ďakujem, Teresia. Naja, prosím.“ „Dobrý deň všetci, volám sa Naja, som jedna z dvoch spolupredsedníčok Európskej siete pre nezávislý život (ENIL). Môj vzťah s Adolfom nebol až taký priateľský, ale veľmi profesionálny a cieľavedomý.“
„Vyrastala som v kultúre, kde nemáme idoly, takže som si nedovolila vidieť ho ako idol, ale bol pre mňa učiteľom. Každý kontakt s ním bol obohacujúci. Jeden z hlavných momentov bol vo Washingtone na valnom zhromaždení NCIL,(národné centrum nezávislého života) kde sme zakladali svetovú sieť nezávislého života. Bolo to práve v čase, keď Trump začínal svoj prvý mandát a v Amerike dochádzalo k mnohým škrtom. Išli sme spolu s Judith a ďalšími do átria a začali sme tam nahlas kričať práve predtým, ako mali schváliť rezolúciu o znížení rozpočtu pre Medicaid, čím bola ohrozená podpora pre ľudí so zdravotným postihnutím.“
Medicaid je vládny program v Spojených štátoch, ktorý poskytuje zdravotné poistenie pre dospelých a deti s obmedzeným príjmom a zdrojmi. Program je čiastočne financovaný a primárne spravovaný štátnymi vládami, ktoré majú tiež širokú voľnosť pri určovaní oprávnenosti a dávok, ale federálna vláda stanovuje základné štandardy pre štátne programy Medicaid a poskytuje významnú časť ich financovania. Štáty nie sú povinné zúčastňovať sa na programe, hoci všetky sa na ňom zúčastňujú od roku 1982.
„Všetci kričali ‚radšej do väzenia, než zastaviť Medicaid‘ a my sme kričali s nimi. Adolf bol veľmi pokojný, bol pri tom, prikyvoval hlavou. V tej atmosfére sme úplne zabudli na seba. Prišli policajti a povedali, že všetci v kruhu môžu byť zatknutí. Nepohli sme sa, kým k nám neprišla Judy.“
„Povedala nám: ‚Hej, vy Európania, vypadnite z toho kruhu, chytia vás!‘ Povedal som jej, že nebudú prístupní, že nebudú vedieť tlačiť naše vozíky. A ona povedala: ‚Určite budú! Všetky vozidlá amerických policajtov sú prístupné, pretože mnohí z nich sa stali postihnutými kvôli kriminalite. Dajú vás na čiernu listinu a my potrebujeme, aby ste sa sem mohli vrátiť a podporiť nás aj o rok. Zmiznite odtiaľto, a najmä ty so svojimi arabskými koreňmi, vypadni z toho kruhu!‘“
„Tak sme ako deti poslušne odišli z kruhu. Adolf sa na mňa vtedy pozrel a povedal: ‚Mali by sme skutočne zmeniť legislatívu natrvalo, aby nikto, kto sa dostane k moci, už nikdy nemohol vziať našu slobodu alebo právo na nezávislý život.‘“
„Druhá vec – bola som v Maroku so svojou starou tetou, ktorú považujem za babku. Nevedela nič o nezávislom živote. Keď ma uvidela po úraze krku, videla ma ako beznádejný prípad. Ukázala som jej Adolfovu fotku. Povedala som jej: ‚Pozri na tohto chlapa. Má doktorát, študoval v USA, cestuje, robí veľa vecí a pritom sa nemôže hýbať.‘ Spýtala sa ma: ‚Čo pije?‘ Odpovedala som: ‚Nič nepije, dýcha. A pracuje, šoféruje auto, má rodinu, psa, normálny život.‘“
„Ona povedala: ‚To potvrdzuje, že Boh existuje, že takíto ľudia sú stále medzi nami.‘ Možno má svoje náboženstvo alebo nie, ale pre nás všetkých je prorokom. Žena, ktorá nikdy nechodila do školy, pochopila, čo znamená bojovať o život. Som hrdá, že som bola súčasťou jeho siete. Dúfam, že budeme pokračovať v boji za nezávislý život na celom svete, bez ohľadu na kultúru alebo potreby podpory. Nech je jeho prianie naším spoločným prianím po zvyšok našich životov. Ďakujem.“
Ďalším rečníkom je Y (z Izraela). „Ahoj Dorothee, ahoj Katharina. Je mi cťou, že môžem hovoriť o Adolfovi. Pokúsim sa povedať, ako som ho stretol a čo znamenal pre mňa a moju rodinu. Presťahoval som sa do Švédska za prácou a kontaktoval som Adolfa cez centrum nezávislého života. Počas mojej prvej cesty nás s Dorothee pozvali k nim domov.“
„Toto stretnutie bolo pre mňa bodom obratu. Mal som obavy zo sťahovania do Švédska, ale u nich som sa cítil tak vítaný, že som sa nakoniec rozhodol vziať prácu v Štokholme. Stali sme sa dobrými priateľmi. Adolf, Dorothee a Katharina ako rodina spôsobili, že sme sa vo Švédsku necítili sami. Po každom stretnutí s Adolfom som odchádzal s novou perspektívou na život.“
„Pamätám si, ako som raz pozeral film o chlapovi cestujúcom na Aljašku. Povedal som Adolfovi, že také filmy milujem. On odvetil: ‚Áno, je to preto, že máš postihnutie a vidíš ľudí slobodných, preto sa ti to páči.‘ O veciach premýšľal inak. Keď sme sa s manželkou rozhodli vrátiť do Izraela, Adolf nás niekoľkokrát navštívil.“
„Katharina, chýbala si nám počas týchto ciest. Cítili sme sa, akoby k nám prišiel člen rodiny. Mali sme dlhé rozhovory. Pamätám si Adolfa, ako sedí bez trička na balkóne a celé hodiny sa opaľuje. Neviem ako, ale dokázal byť na slnku celé hodiny. Brával ma v Tel Avive na koncerty klasickej hudby, na ktoré som predtým nikdy nechodil. Bolo to úžasné puto.“
„Dodnes si myslím, že veci, ktoré robím, alebo spôsob, akým sa správam, sú založené na rozhovoroch a veciach, ktoré som sa naučil od Adolfa. Veľmi mi chýba. Moja rodina aj ja milujeme Doro, Katarinu a Adolfa. Ďakujem za tento memoriál.“
Ďalej máme Federica Montera z Kostariky. „Ahoj Katarina, Dorothee a všetci ostatní. Prvýkrát som Adolfa stretol v Nikarague v 80. rokoch, keď tam nakrúcal dokument. Ja som tam bol na návšteve projektu švédskej továrne na invalidné vozíky. Náhodou sme sa stretli a obaja sme riešili otázky postihnutia.“
„Musel som byť pred Adolfom opatrný, pretože som bol lekár a on lekárov veľmi nemusel, ale odvtedy sme sa stali veľkými priateľmi. Po Nikarague navštívil Kostariku.“
„Zakaždým, keď prišiel do Kostariky, mal som s tým veľa práce, lebo som musel hľadať špeciálne auto, do ktorého by sa Adolf zmestil – musela to byť dodávka Volkswagen s vysokou strechou. Dorothee to auto šoférovala a išlo jej to veľmi dobre. Návštevy sme si naozaj užili.“
„Počas svojich návštev sa stretával s ľuďmi z hnutia zdravotne postihnutých v našej krajine. Adolf mal na mnohých Kostaričanov veľký vplyv a mnohí na neho dodnes spomínajú s veľkým obdivom a vďakou.“
„Neskôr som ich navštívil vo Švédsku a oni znova prišli do Kostariky. Zostali sme v pravidelnom kontakte online. Keď prišli do Kostariky, spoznali môjho syna Miguela, ktorý bol vtedy mladý chlapec. Raz mal Miguel možnosť ísť do Švédska a vrátiť sa ako Adolfov osobný asistent.“
„Veľkým momentom nášho vzťahu bolo, keď sa ich rodina rozrástla o Katharinu. Katharina bola krásne trojmesačné bábätko, keď sa Adolf a Dorothee stali jej rodičmi. Ten proces trval asi rok kvôli právnym aspektom a byrokracii.“
„Pamätám si Adolfa, aký bol trpezlivý pri rozhovoroch so sociálnymi pracovníkmi a pri lekárskych prehliadkach. Takmer rok žili v mojom dome a počas toho času som sa od Adolfa veľa naučil. Stále pracoval a bol v kontakte s celým svetom.“
„Katharina už nie je malé bábätko, ale krásna mladá žena. Mal som tú česť, že ma vlani v novembri navštívila v Kostarike so svojím priateľom Hakimom. Som hrdý, že som Katharinin krstný otec. Adolf bude v mojom živote vždy prítomný. Ďakujem.“
Teraz máme Colleen Wright. „Je pre mňa veľkou cťou vzdať hold Adolfovi, Dorothee a Katharine. Je mi veľmi ľúto vašej straty. Ak môžem, začnem poctou od Shojiho a Yukiko Nakanishi z Japonska a potom pridám svoje slová.“
„Správa o Adolfovom odchode bola ťažko uveriteľná, najmä pre Shojiho, ktorý je tiež kvadruplegik používajúci dýchací prístroj a je takmer v rovnakom veku ako Adolf. Keď sa Yukiko prvýkrát stretla s Adolfom v roku 1983, zdal sa jej ako osamelý filozof obklopený veselými Američanmi.“
„Shoji sa s Adolfom spriatelil v roku 1992 v Pekingu. Adolf nás a ďalších ľudí s postihnutím v Japonsku veľa naučil. Jeho knihy boli preložené a jeho prednášky nahrané. Požiadali sme ho o zorganizovanie študijného programu vo Švédsku pre skupinu ľudí s ťažkým postihnutím z Japonska.“
„Shoji a Yukiko ho navštívili a videli jeho šťastnú rodinu. Keď prišiel do Japonska, užil si výlet na ostrov Ise a spoznával japonskú kultúru a náboženstvo. Počas pandémie sme si písali na Facebooku, vtedy sme počuli drahého Adolfa naposledy.“
„Adolf, tvoja filozofia a prax nezávislého života budú určite aj naďalej ovplyvňovať ďalšie generácie v Japonsku a na celom svete. Keď si v nebi oddýchneš, prosím, naďalej nás povzbudzuj spolu s Judy.“
„Môj zosnulý manžel Max Starkloff a ja sme sa s Adolfom a Dorothee spriatelili pravdepodobne vo Washingtone. Okamžite sme sa stali priateľmi, pretože sme mali spoločný cieľ – lásku k našim ľuďom a odpor k diskriminácii a útlaku.“
„Mali sme podobnú životnú cestu v tom, že naše deti boli pre nás darom, o ktorý sme museli tvrdo bojovať. Max mal výrazné postihnutie, ale vychovali sme tri deti. Keď vstúpite do domu Ratzkovcov, vidíte v priamom prenose, ako vyzerá nezávislý život – asistent prichádza a odchádza, dom je prístupný, Adolf sa môže pohybovať samostatne.“
„Deti tam behajú slobodne a vnímajú nás ako rodičov, nie ako ľudí s postihnutím. Adolf sa v oblasti asistenčných služieb dostal vo Švédsku ďalej než my v USA. My v Štátoch si myslíme, akí sme skvelí, ale v skutočnosti iné krajiny berú naše nápady a robia ich lepšie.“
„Bojujeme za slobodu, emancipáciu a rovnosť ľudí s postihnutím na celom svete. Som vďačná Adolfovi, že bol mojím priateľom. Model tejto rodiny by mali mať a zaslúžia si ľudia na celom svete. Milujem vás všetkých.“
Suzanne Bar zo Štokholmu. „Spomínam si na rozhovor s Adolfom pred pár desaťročiami. Hovorila som mu, že musíme zvážiť udržateľnosť vecí a že nikto z nás nemladne. Adolf odpovedal: ‚Men Suzanne...‘. V podstate tým myslel, že patríme k určitému typu húževnatých ľudí (sega type) – k jednotlivcom, ktorí sa nevzdávajú, ale tvrdohlavo vytrvajú.“
„Utrpela som poškodenie miechy v roku 1982 ako 23-ročná. Svoju prvú dekádu som strávila bojom o aspoň štipku sebaurčenia. Žila som 70 km od Štokholmu, kde Adolf práve zavádzal nezávislý život. Nezávislý život sa v spoločnosti postavenej na konsenze a kolektivizme predáva ťažko. Ale Adolf našiel svojich 20 ľudí okolo kuchynského stola, ktorí zmenili túto spoločnosť a nakoniec aj môj život.“
„Adolf proste stále veci robil. Niekedy som bola frustrovaná, že namiesto stretnutí a listov úradom jednoducho išiel a začal konať. Postupne som si uvedomila, že niektoré veci proste treba urobiť. Nestretla som nikoho s kratším časom medzi nápadom a realizáciou.“
„Zmenil osudy ľudí so zdravotným postihnutím tým, že ukázal, že nezávislý život je možný. Pre mňa nie je nezávislý život niečo, o čom sa primárne premýšľa alebo diskutuje, ale niečo, čo sa robí.“
„Kým budeme vytrvalo ‚robiť‘ nezávislý život, časť Adolfa tu bude stále prítomná. Ďakujem.“
(Video Adolfa): „Nezávislý život je filozofia a hnutie ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí pracujú na sebaurčení, rovnakých príležitostiach a sebaúcte. Neznamená to, že chceme robiť všetko sami a nikoho nepotrebujeme, alebo že chceme žiť v izolácii. Znamená to, že žiadame rovnaké možnosti voľby a kontrolu nad našimi životmi, aké naši zdraví bratia, sestry a susedia považujú za samozrejmosť.“
(Video): Adolf Ratzka zasvätil svoj život tomu, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli žiť autonómne a dôstojne. Narodil sa v roku 1943 v Nemecku. V 17 rokoch ochrnul v dôsledku detskej obrny, ale jeho postihnutie ho nedefinovalo, ale posilnilo v boji za práva iných.
(Video): Založil družstvo Stockholm Independent Living vo Švédsku, ktoré sa stalo modelom pre programy osobnej asistencie v celej Európe. Jednotlivci si mohli sami vyberať, školiť a riadiť svojich asistentov – v tom čase to bola revolučná myšlienka. Založil Inštitút nezávislého života vo Švédsku a spoluzaložil ENIL (európska sieť nezávislého života).
(Video): „Sme hlboko obyčajní ľudia,“ hovorieval. Veril, že ak zmeníte spôsob, akým sa pozeráte na seba, ľudia okolo vás tiež budú vidieť inak. „Keď si budeme viac vážiť sami seba, aj ostatní budú rešpektovať nás a naše práva. To je plán, teraz na ňom pracujme.“
Enis číta slová Johna Evansa: „Dr. Adolf Ratzka, zakladateľ a vizionár nezávislého života, zomrel vo veku 80 rokov. Adolfov prínos k politike práv osôb so zdravotným postihnutím je obrovský. Je rešpektovaný po celom svete pre svoj ambiciózny a nekompromisný aktivizmus.“
„Stretli sme sa v roku 1982 v Mníchove na prvom seminári. Adolf zohral kľúčovú úlohu pri budovaní švédskeho hnutia a založení prvého centra STIL v roku 1984. V tom čase sme v Spojenom kráľovstve zakladali prvé centrum v Hampshire. Boli to začiatky európskej siete lídrov.“
„Je ťažké predstaviť si svet bez Adolfa, bol to skutočný preživší. Musíme zdediť jeho múdrosť a pokračovať v práci. Stratili sme skutočného priateľa, ktorého intelekt, energia a humor nám budú chýbať.“
Rosangela (Brazília): „Metla som Adolfa v Štokholme. Dorothee a Adolf prišli do Brazílie mnohokrát. Jedným z dôležitých momentov bolo, keď bojovali so systémom o adopciu dieťaťa.“
„Chceli odfotiť mňa, môjho manžela a dcéru. Som kvadruplegička a potrebovali ukázať úradom, že aj človek s ťažkým postihnutím môže byť milujúcim rodičom a mať fyzický kontakt so svojimi deťmi. Skúšali sme to aj v Brazílii.“
„Je úžasné vidieť Katharinu ako dospelú ženu. Adolf prišiel do Brazílie mnohokrát, učil nás. Cestoval po vnútrozemí s obrovskými rampami v neprístupnej doprave a všade boli davy ľudí, ktorí sa od neho učili. Milovala som jeho zmysel pre humor a sarkastické vtipy.“
„Judy, Adolf a Khan sú darmi, ktoré poznačili môj život a životy mnohých ľudí na ‚Juhu‘. V každej krajine, kam prídeme, ľudia hovoria, koľko sa od nich naučili. Navždy zostane v mojom srdci.“
George z Maďarska: „Prvýkrát sme sa stretli u nich doma v roku 1993. V roku 2004 som sa rozhodol založiť maďarskú online knižnicu o štúdiách postihnutia (disabilityknowledge.org) podľa vzoru jeho independentliving.org. Ale Adolf bol oveľa lepší v fundrisingu a networkingu.“
„Adolf nám pomohol s dôkazmi pre antidiskriminačnú legislatívu v Rade Európy. V polovici roku 2000 sme ho pozvali na dôležitú konferenciu, ale odmietol, pretože v tom čase mal pozvanie z krajiny, ktorú nikdy predtým nenavštívil, a považoval za dôležitejšie podporiť tamojšie hnutie.“
„Od roku 2009 bol členom vedeckej rady nášho periodika. V roku 2022 prijal pozvanie ako hlavný rečník na našu konferenciu, ale žiaľ sa už nemohol zúčastniť. Na našej univerzite učíme históriu postihnutia a Adolf Ratzka tam má vždy svoje miesto.“
Daniela (Slovensko): „Dobrý večer všetkým. Môj sen sa splnil, keď som stretla Adolfa Ratzku. Chcela som ho stretnúť tak, ako iní túžia stretnúť celebrity. Adolf založil koncept osobnej asistencie nielen v Európe, ale aj v mojej rodnej krajine, na Slovensku. Týmto činom, bez toho, aby o mne vedel, zmenil môj život aj životy mnohých ďalších.“
„Stretnutie s ním bolo snom až do 9. septembra 2021, keď sa Adolf stal supervízorom môjho výskumu o osobnej asistencii. Sedela som s ním v záhrade jeho domu v Štokholme. Spočiatku sme si nerozumeli, dokonca sme sa hádali, ale to bolo znamenie, že sme obaja silné osobnosti s vlastnými názormi.“
„Učili sme sa jeden od druhého. Jedného dňa mi Adolf povedal: ‚Myslím, že ďalšie stretnutia už nie sú potrebné.‘ Odišla som v slzách, hlboko smutná. Ale o pár dní mi poslal správu: ‚Hej, ako zvládaš toto chladné počasie? Čo tak sa v stredu znova stretnúť vonku?‘ Bolo 8 stupňov, ale ani sekundu som neváhala.“
„Adolf obdivoval ľudí so silnými názormi. Neúnavne bojoval za ich nezávislý život. To, že ma prijal do svojho vnútorného kruhu a vnímal ma ako priateľku, bol pre mňa zázrak. Adolf zostane jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Prispel ľudstvu spôsobom, ktorý nemá obdobu.“
Peter (Švajčiarsko): „Viedol som švajčiarske centrum nezávislého života v Zürichu 22 rokov. Adolf nebol mužom mnohých slov, bol mužom veľmi vybraných slov. Musel veľa premýšľať, kým niečo povedal.“
„Myslel som si o ňom, že to musí byť veľmi starý muž, lebo to, čo som od neho počul, znelo tak hlboko jednoducho a pravdivo. Bol som nesmierne poctený, keď mňa a moju manželku pozval do Štokholmu. Bol to človek s vrúcnym priateľstvom, ktoré sa nedá kopírovať.“
„Okrem všetkých technických nápadov išlo nakoniec vždy o jednu centrálnu vec – o dôstojnosť. O dôstojnosť ľudskej bytosti. Každý má hodnotu ako dôstojná osoba. Ak môžeme Adolfovi niečo vrátiť, je to to, že uchováme pamiatku na túto dôstojnosť a už si ju nikdy nenecháme vziať.“
„Ďakujem ti, Adolf, za všetko. A ďakujem Dorothee a Kathrine, že ste boli ženami po boku veľkého muža a svojou láskou mu umožnili byť tým, kým bol. Skončím citátom od Theodora Fontaneho: ‚Najkrajší dar, ktorý nám môže človek zanechať, je úsmev na tvárach tých, ktorí na neho spomínajú.‘“
Rahel Atu (Švédsko): „Prvýkrát som o Adolfovi počula v Etiópii od Kalleho Könkköläho. Povedal mi: ‚Rahel, musíš stretnúť Adolfa.‘ Keď som ho stretla, povedal mi: ‚Je smutné, Rahel, že si o mne počula skôr z Fínska než zo Švédska.‘“
„Bojovala som o prácu vo Švédsku. Videla som inzerát a povedala som manželovi: ‚Mám prácu!‘ On sa pýtal, či som s nimi hovorila, a ja že nie, ale proste to viem. Adolf so mnou robil pohovor. Bola som nervózna, lebo som počula, aký je prísny a priamy.“
„Po pohovore nič nepovedal, bola som roky v neistote. Po troch rokoch mi na jednej konferencii povedal: ‚Rahel, v svojej práci si veľmi dobrá.‘ Bol to pre mňa veľký certifikát. Pracujem s utečencami a migrantmi so zdravotným postihnutím vo Švédsku.“
Camille (Grécko): „Pracujem pre ENIL (European Network of Independent Living) a som jednou zo zakladateliek gréckej organizácie nezávislého života. Adolf bol pre nás inšpiráciou. Teraz máme v Grécku legislatívu o osobnej asistencii, ktorú Adolf veľmi ovplyvnil.“
„Pre nás nezávislý život v dôležitej miere znamená ‚Adolf‘. Bol otcom hnutia a kľúčovou postavou. Vždy tu bol, aby vysvetľoval, učil a zdieľal múdrosť. Raz si ma pomýlil s niekým iným, ale bol som taký šťastný, že s ním môžem byť v jednej miestnosti, že mi to bolo jedno.“
„Keď sme boli v Štokholme na študijnej návšteve, venoval nám niekoľko hodín. Odpovedal úprimne, neprikrášľoval veci. Bol to muž s prirodzenou autoritou, hrdý na svoju identitu. Vo svojich prezentáciách vždy používame niečo, čo povedal Adolf.“
„Učili sme sa od neho definíciu nezávislého života alebo dôležitosť boja na súdoch za naše životy. Hovoril: ‚Uvidíme sa na súde.‘ To povzbudilo mnohých ľudí brať veci vážne a bojovať za svoje práva s právnikmi. Bol to posun v mentalite.“
„Hovoril: ‚Ak budeme sami seba ľutovať, aj ostatní nás budú ľutovať. Ak budeme hrdí, ostatní to vycítia.‘ Nemal veľmi rád termín ‚nezávislý život‘, preferoval ‚sebaurčenie‘ (self-determination). Vždy nám dával podnety na premýšľanie.“
Yavas (Malajzia): „Pracovala som v OSN v Ázii a Tichomorí. Stretnutie s Adolfom v Tallinne úplne zmenilo moju profesionálnu dráhu. Vtedy postihnutie v OSN nebolo dôležitou témou. Bojovala som v úrade, aby program postihnutia nezrušili.“
„V roku 1990 ma Adolf pozval do Budapešti. Nevedela som nič o prístupnosti, ale on ma hodil do hlbokej vody a povedal: ‚Ty robíš poznámky a pripravíš správu, zvládneš to.‘ Celý región Ázie a Tichomoria vďačí za svoje štyri dekády práv osôb s postihnutím Adolfovi Ratzkovi.“
Joseph Anoria (Washington DC): „Keď som bol dieťa v Zimbabwe v 90. rokoch, Adolf a Dorothee nás navštívili. Adolf bol pre mňa gigant, aj preto, že mal ten najúžasnejší vozík, aký som kedy videl – vyzeral ako sčasti vesmírna loď a sčasti auto.“
„Adolf ma pripravil na to, aby som bol otcom môjho syna Daniela, ktorý je tiež na vozíku a má zmyslové postihnutia. Adolf mi ukázal, ako za neho bojovať. Spojil ma so Sidom Wolinskym a vďaka tomu som mohol použiť svoj právnický diplom na to, aby som pomohol urobiť metro a taxíky v New Yorku prístupnejšími.“
„Náš Adolf bol ten dobrý gigant ľudského ducha, ktorý ľudí dvíhal, namiesto toho, aby ich zrážal. Ukázal nám, že dôstojnosť a sloboda nie sú len dané, ale budujú sa. Je našou povinnosťou pokračovať v jeho práci.“
Yin Ching (Taiwan): „Adolf bol mentorom pre taiwanské hnutie. V roku 2017 nás navštívil ako medzinárodný posudzovateľ. Nazval taiwanskú spoluúčasť na službách ‚daňou z postihnutia‘, čo silno zarezonovalo v našej komunite. Keď chcel Taiwan zmeniť zákon a vylúčiť osobnú asistenciu, Adolf napísal vyhlásenie, ktoré nám veľmi pomohlo v kampani.“
Matilda (Francúzsko): „Adolf, bol si svetovým lídrom. Vďačíme ti za švédsky zákon LSS, ktorý inšpiroval náš francúzsky zákon z roku 2005. Budeme pokračovať v tom, čo si začal.“
Franz: „Spoznal som Adolfa v nemocnici v Mníchove v roku 1961 alebo 62. Celú moju kariéru sme spolupracovali. Spomínam si na film, ktorý Adolf natočil v USA o hnutí nezávislého života v roku 1983.“
Marián (Slovensko): „Dobrý deň všetkým, som zo Slovenska. Som veľmi šťastný, že som tu dnes s vami. Som zo Slovenska. Ďakujem veľmi pekne za zorganizovanie Memoriálu pre Adolfa Ratzku. Bol to môj úžasný priateľ a výnimočný človek. Stretol som sa s Adolfom prvýkrát v roku 1996 v Štokholme. Konala sa tam konferencia o osobnej asistencii a nezávislom živote ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Pamätám si tiež Adolfovu manželku pani Dorothee a ich dcéru Katharinu. Mal som vtedy 17 rokov. Katharina bola v tom čase ešte veľmi malá. Adolf navštívil Slovensko viackrát. Pomohol nám presadiť osobnú asistenciu do našej legislatívy. Osobnú asistenciu využívam už skoro 26 rokov. Je to najlepší spôsob pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím o akom som vo svojom živote počul. Nikdy na Adolfa nezabudnem.“
Lucas (Poľsko): „Spoznal som Adolfa cez webovú stránku Independent Living Institute v 90. rokoch. Neskôr sme obnovili kontakt, keď sme v Poľsku zavádzali systém osobnej asistencie. Pamätám si jeho radu: ‚Konzervatívnym politikom povedzte, že osobná asistencia je veľmi konzervatívna a rodinná myšlienka. Progresívnym politikom povedzte, že je to veľmi progresívna a ľavicová myšlienka. Ak to urobíte, vyhráte boj o zákon.‘ Sme blízko k prijatiu tohto zákona v Poľsku.“
Fiona: „Adolf napísal: ‚Sme najlepší experti na svoje vlastné potreby. Musíme prevziať kontrolu nad svojimi životmi, myslieť a hovoriť sami za seba. Sme úplne obyčajní ľudia. Kým budeme vidieť svoje životy ako tragédie, budú nás ľutovať. Kým sa budeme hanbiť za to, kým sme, naše životy budú považované za zbytočné. Kým budeme mlčať, iní nám budú hovoriť, čo máme robiť.‘“
George Falato (Portugalsko): „Stretol som Adolfa pred 40 rokmi v Prahe. Odvtedy bol pre mňa vzorom. Udelili sme mu štatút prvého čestného člena našej asociácie nezávislého života v Portugalsku. Je naším členom číslo jeden.“
Adam (Slovensko): „Pracujem pre organizáciu Belasý motýľ (predtým Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR). Adolfov odkaz u nás žije. Pomohol naštartovať proces osobnej asistencie v našej krajine, čo radikálne zmenilo životy viac ako 10 000 ľuďom na Slovensku. Musíme mu byť nesmierne vďační.“
Katarina (dcéra): „Chcem sa poďakovať každému, kto sa zúčastnil tohto memoriálu. Je úžasné vedieť, ako veľmi ste Adolfa milovali a milujete. Bol to veľkolepý muž a vaše príbehy sú toho svedectvom. Uchovám si to v pamäti. Je mi smutno, že tu už s nami nie je, ale zostane v našich spomienkach. Ďakujem pani Jamie a pani Ines za zorganizovanie tohto online memoriálu.
„Ďakujem všetkým, zostaňte silní. Budeme bojovať ďalej s Adolfom v našich mysliach a srdciach. „Česť tvojej pamiatke“.
Koniec online stretnutia.
Marián Kozák
