Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v tlačenej verzii denníka "Košický večer" dňa 13.11. 2002. (Hoci odvtedy uplynulo už 19 rokov, veľmi rád spomínam na tento kongres). Je to rozhovor s pani redaktorkou, ktorá dlhodobo písala rôzne články týkajúce sa problematiky ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Organizovala ho celosvetová organizácia s názvom "Disabled Peoples International". Konal sa v Japonsku v Sappore v októbri roku 2002.
Začiatok rozhovoru
S Mariánom Kozákom hovoríme o 6. svetovom kongrese zdravotne postihnutých občanov v Japonsku
Z Japonska sa v uplynulých dňoch vrátil Marián Kozák mladší. V Sappore sa totiž konal 6. svetový kongres zdravotne postihnutých občanov. Zúčastnilo sa na ňom 3500 ľudí a Marián, študent Fakulty sociálnych vied Univerzity Konštantína filozofa v Nitre, reprezentoval Slovensko v sekcii nezávislý život. Požiadali sme ho krátko po návrate o rozhovor.
• Je príjemné pre nás Košičanov vedieť, že ste obhajovali farby Slovenska v Japonsku. Ako ste sa vlastne do Sappora dostali?
- Bol som delegovaný ako kandidát "Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov Slovenska" a prednášal som na tému osobná asistencia. Spolu so mnou tam bola Alenka Kánová, naša majsterka sveta v pingpongu.
• Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže odviedol v rámci Slovenska práve v osobnej asistencii hodný kus práce a viem, že na programe ste sa osobne podieľali. Mala prednáška úspech?
- Stretla sa s veľmi pozitívnou odozvou. Len pre zaujímavosť, mnohí dovtedy nevedeli, kde vlastne Slovensko je. Pre Japonsko sme možno trochu exotickí.
• O čom sa najviac na takom veľkolepom stretnutí hovorilo?
- Najviac sa diskutovalo o tom, že zdravotne postihnutí sú rôzni a keďže postihnutie je naozaj individuálne, je potrebný ku každému aj špecifický prístup so všetkým čo k tomu patrí. Hovorili sme aj o tom, že všetci zdravotne postihnutí majú právo na nezávislý život, na rovnaké príležitosti, právo na právo a aj právo bojovať za seba, atď. Prínos stretnutia vidím najmä v množstve kontaktov, ktoré budú osožné pri ďalšej spolupráci. Podnetné sú informácie o riešení problémov v konkrétnych krajinách.
Čo vás zaujalo, ako ste vnímali rozdiel medzi Európou a Japonskom?
- Cesta bola síce dlhá, ale úžasná. Zážitky ďaleko prekonali moje očakávania. Prvé čo ma prekvapilo bol fakt, že v Japonsku sa jazdí po ľavej strane ako v Anglicku a veľmi teplé počasie. Čo by som chcel ale vyzdvihnúť, je správanie sa Japoncov nielen voči sebe navzájom, ale aj k nám. Sú úplne iní ako my. Neprestajne sa usmievajú, pri pozdrave sa uklonia. Je to ich zvyk a musím povedať, že veľmi dobrý, vlastne ešte pred rozhovorom vzdáte úctu tomu druhému. Aj keď nevedeli dobre jazyk /angličtinu/, získali si vás týmto prostým gestom, vychádzajúcim z ich prirodzenosti. Naučil som sa niekoľko fráz i pozdravov a boli šťastní, že s nimi takto nadväzujem kontakt. Rozdiely vidím jednak v technickej vyspelosti, ale aj v obrovských vzdialenostiach tejto veľkej a pozoruhodnej krajiny. Mal som dojem, že lietadlá používajú ako my autá. Ale najväčšie rozdiely sú práve v jedinečných zvykoch Japoncov - v ich mentalite. Neprezentujú trebárs problémy tak ako my. Nepostrehol som tam závisť. Oni - keď aj majú a iste ich trápia problémy - nikdy ich nenosia na tvári a nezaťažujú nimi druhých.
• Lenže telesne postihnutý problém má...
- Vo vyspelej krajine, a to by som chcel zdôrazniť, nie je problém s existenciou zdravotne postihnutých. Zistil som, že v Japonsku napríklad môžu cestovať všade. Ani ja som nemal žiadne problémy dostať sa trebárs do lietadla. Šiel som cez špeciálny tunel, dokonca ako prvý. Keď sme šli z Tokia do Sappora, v lietadle cestovalo asi 70 vozičkárov. Trpezlivo každého naložili. V samotnom meste sú chodníky absolútne bezbariérové, dokonca dlažba je prispôsobená aj pre nevidiacich /tzv. chodiace drážky/. Nebolo zaťažko dostať sa ani do obchodov. Sú v tejto oblasti naozaj vyspelejší, najmä v spôsobe a systéme dopravy. Japonci sú obdivuhodní organizátori. Vrátim sa ku kongresu. K dispozícii bolo asi 30 autobusov a 20 taxíkov. Ľudia boli rozmiestnení v rôznych hoteloch a bolo potrebné ich odviezť do veľkej kongresovej haly. Pomáhali nám pokojne, bez stresujúcich momentov vyložiť, naložiť. Taxíky boli priestranné. Dobrovoľníci mali podľa druhu pomoci tričká rovnakej farby, čo bol výborný nápad, pretože sme sa hneď mohli obrátiť na kompetentného. Napríklad tlmočníci boli v bielom, v inom tí, čo mali na starosti
jedlo, atď. Organizácia bola taká perfektná, že v nás vzbudzovala nesmierny obdiv.
• Porovnajte život telesne postihnutého tam a u nás. Zaujímajú ma vaše osobné závery z cesty.
- Len ako príklad - v Sappore bol program nabitý, no mesto som chcel vidieť. Predstavte si, len mňa s ockom do centra odviezol autobus bez toho, aby sa niekto čudoval, že nie je kapacitne vyťažený. Neviem si predstaviť, že by to u nás bol ochotný urobiť šofér pre jedného človeka. V rámci kongresu nám Japonci ukázali i niečo z ich kultúry a pre mňa to bolo fascinujúce. Napríklad aj to, že "zdraví" ľudia v jednom z programov tancovali na vozíčkoch. Podstata vystúpenia bola v tom, že všetci sa môžeme stať inými ale že sa toho nemusíme báť. A závery?
Na kongrese sme komunikovali väčšinou anglicky. Oficiálne sa prekladalo do šiestich jazykov, (angličtina, francúzština, španielčina, čínština, japončina a kórejčina) čiže musíme pochopiť, že bez znalosti jazykov to jednoducho nejde. Z cesty pre mňa vyplýva, že je potrebné hovoriť o problematike nezávislého života ľudí s postihom vo svete, ale najmä u nás. Je potrebné zmeniť ešte veľa vecí, trebárs v doprave,(nie vo všetkých mestách na Slovensku sú k dispozícii bezbariérové autobusy a električky. Veľkým problémom je dodnes medzimestská hromadná doprava.) ale najmä v nás samotných. Prestať si závidieť a začať si pomáhať a dopriať si navzájom. Chýba nám otvorenosť. Nechceme žiadne výhody, len možnosti a šance presne také aké majú ostatní.
• Naj, naj zážitky?
- Radosť z rozhovorov s novinármi, ktoré som poskytol ako občan Slovenska zahraničným médiám.
Súdiac podľa množstva fotografií, zachytávajúcich Mariána na Kongrese je potrebné dodať, že sa práve náš Košičan medzi domácimi tešil nesmiernemu záujmu. Jeho príjemné vystupovanie, znalosť problematiky a výborné jazykové znalosti si získali obdiv.
Koniec rozhovoru.
Ďakujem svojmu ockovi, ktorý ma sprevádzal na tejto úžasnej, ďalekej a veľmi inšpiratívnej ceste.
Marián Kozák
