Milujem... aj dnešný deň

Ja už viem, že novodobý poézia sa píše voľným veršom. Lenže poskladať slová do takých rýmov- no to je umenie. Som do nich zbláznená. (Do tvojich rýmov...)

Je úžasné čítať si básne, ktorým rozumiete. Viete čo im predchádzalo. Viete o čom sú. Viete prečo boli napísané. Viete pre koho.

... pre mňa.
... bolo to o mne.

Už som spomínala, že milujem bublinky? (Konkrétne teraz nemyslím na Aero. Pre tých, ktorí nepozerajú reklamy, alebo sa nevyznajú v čokoládach, novodobá technika výroby čokolády je takzvané nafúkavanie, alebo nabublinkávanie. Myslím, že je to dosť od veci. Raz sa mi roztopila taká bublinková čokoláda a zistila som, že v skutočnosti v nej je, alebo skôr bolo viac dier ako ozajstnej čokolády. Snažia sa o podfuk. No a taká typická bublinková čokoláda sa volá že – Aero. Jasné veď ten vzduch má v názve. Ale ako som už povedala, teraz myslím na úplne iný druh bubliniek. Tie v mojom mobile.)

V poslednom čase vstávam pred budíkom. A musím uznať, že tie rána, keď ma zobudí sms, alebo Summer wine, sú oveľa príjemnejšie. Alebo celkovo- celé dni. Napríklad ten dnešný:

Mobil mi začal bublať o hodinu neskôr ako minule. Je mi ľúto, že si nestihol vlak a dokonca ani bus. Ešteže máš celkom sympatický fejs a šťastnú ruku. Ja osobne nie som zvyknutá stopovať. Určite to bude tým, že bývam v meste a tak nemám čo zmeškať.

Aj keď sa mi dnes nechcelo vstávať na nultú, bol to úžasný deň. V škole mi takmer každý 1 človek povedal, že som iná. Je to pravda. Nemala som čiernu. Myslela som si, že si myslím, že ju nosím kvôli tomu, že zoštíhľuje. Ale skôr je to spojené s náladami človeka. Teda mňa. Ale dnes som bola taký polovičný pomaranč. A hlavne slnko.
Dokonca aj na písomke z litiky som sa usmievala. Väčšinou nadávam, lebo vždy dostanem niečo, čo som nevidela. Dnes to nebola žiadna výnimka. Lenže, kto umí, ten umí. A na moje veľké prekvapenie, som zbystrila pozornosť aj na biole. Ale tá téma je fakt zaujímavá :-D.
A hlavne som rada, že sa mi pomaly, ale dúfam že isto, začína vracať 1 super kamoška. Trochu sa stratila.

Milujem, keď mi niekto opätuje úsmev. Úsmev je kľúčom do duše človeka. Posledné 2 týždne pozerám na svet celkom iným okom. V niektorých dnešných úsmevoch som však cítila smútok. Je to ako akord. Keď sa oči a ústa nevedia zladiť. Skúste si niekedy spomenúť na tento článok a usmievať sa na ľudí. A vďaka takému, pre nikoho bezcennému, ale hlavne jednoducho obyčajnému úsmevu, sa vám podarí otvoriť niektoré duše.
Ešte 1 malá výstraha pred možným veľkým sklamaním: Po tomto svete chodia aj ľudia, ktorí svoj kľúč stratili. Alebo ho niekam zahodili. Chcem tým len povedať, aby ste si nenmýšľali, že ste takí úžasní a budete ako sv. Peter vlastníkmi všetkých duší.
Som šťastná, že vlastním minimálne dva z nich. Zatiaľ.

A môj super šťastný deň sa končí v tmavej izbe, vo vŕzgajúcej postili, s úsmevom na tvári a s nádejou, že ma ráno prebudia lúče slnka, letné víno alebo bublinky.
Jednoducho,... Ty.