Som intenzívnejšie . . . slnko . . .

... Nechcem žiaden vzťah. Páči sa mi ten life. Užívať si. Chaty, diskotéky, flákania sa po nociach, sobotňajšie a nedeľňajšie bolesti hlavy po preflámovanej noci, obrovské peny v krigľoch piva, sucho v krku, cigaretový zápach v kučerách, spotené veci po pretancovaných hodinách v disko baroch...
a potom, týždeň na antibiotikách, nekonečný kašeľ, preplnený kôš mokrých servítok a takmer žiaden hlas.
... vraj aký úžasný život. Jasné, myslela som si to. Lenže tie následky, ktoré som si akosi nevšímala, som si naozaj nevšímala.

Nevieš mi vysvetliť, ako dokáže 1 človek niekomu zmeniť pohľad na život o 180°? Som úplne na opačnej strane akejsi úsečky. Alebo polkruhu.

Možno sa to všetko zmenilo práve v tú krásnu, slnečnú nedeľu. Lúče slnka sa snažili oklamať koruny stromov a pozorovať akúsi neznámu dvojicu, ktorú v týchto častiach Ľubovnianskej vrchoviny ešte nestretli.

Skúsme si predstaviť, ako vyzeral život chudobných poddaných. V každom domčeku boli steny ovešané svätými obrazmi. Veľa sa modlili. Možno za pokoj. Menej práce. Lepšie zaobchádzanie. Nové sily. Vystačili si len sami so sebou. A pôdou, ktorú ani oni nevlastnili.
-V tom dome žil mlynár. A v tamtom zase pekár. Určite si navzájom pomáhali. Nie ako teraz. Všetci sú si ľahostajní.
A vôbec, načo si pomáhať. Veď to, čo potrebujeme, máme vždy poruke. Ale na hodinu sme sa preniesli do minulosti a žili život týchto skromných ľudí, vtedajšej doby.

Možno to bolo to dieťa, ktoré pred nami pobehovalo a keď si už bolo isté, že je v dostatočnej vzdialenosti pred nami, zastalo a pozorovalo ako sa približujeme. Opäť sa rozutekalo.

Možno sa to stalo v tej chvíli, keď sme sa prestali skrývať pred lúčmi slnka. Začínalo nám byť chladno, no oni hriali. Vychutnávala som si vôňu lesa, žiarivú farbu trávy a zároveň kopce za mojim chrbtom. Boli v tvojich očiach.

A možno vtedy, keď sa slnko skrylo nám. Chcelo nám to vrátiť. Myslím, že si ani neuvedomovalo, čo vlastne spravilo. Takú malú láskavosť. Je silnejšie ako odvaha. Ale chlad už nie... A pohľad na mesto (a aj tú skalu pred nami) v teplom objatí, bol úžasný.
No nemohol trvať večne. Myslím a zároveň dúfam, že skončil len preto, aby moli prísť ešte krajšie pohľady na ... možno krajšie mestá.

Keď ste už náhodou zabudli, o čo sa snažím, tak len chcem pripomenúť, že hľadám tú chvíľu, kedy nastal v mojom živote zlom.

Všetky momenty tej nedele, istým spôsobom ovplyvnili tento nečakaný prevrat. No najväčšiu zásluhu na tom mal príbeh. Áno, presne tá story. Máš dosť bujnú fantáziu. Ale zažiť niečo také... Vychutnávať si nové vône a chute...
...NÁS....


(...ďakujem, že si sa objavil v mojom živote a zmenil pohľad na celý svet...)