Výnimočná je aj táto minúta

Koľko vecí na svete je výnimočných? Asi všetky. Nepočítam tie kópie obrazov slávnych maliarov, duplikáty fotografií, alebo masovo vyrábané predmety. Povedala som „asi“?. Oukej. Ďalej to už nerozoberám.

Výnimočné bolo aj naše stretnutie. Tie 2 šialene pojašené baby, ktoré si sledoval v zrkadlách divadla, boli kamošky. Občas im prepne.
„To bude ten v šiltovke!“
„Nie, nie, ja si myslím že ten s taškou!“
„A čo keď ten, čo číta noviny?“
... škoda, že si z ich z tej diaľky nepočul.
Nevidela som ti to očí. Mal si v nich zem. A ruky plné káblov. Tak ako ja. Ale to sa stáva každému. V poslednom čase, keď idem po ulici, nemám sa komu pozdraviť. Cez tie napeckované songy v ušiach, by ma sotva niekto počul.

Keď som bola malá, mali sme takú pamätníkovú mániu. Ocko mi doň nakreslil gitaristu. Vedel nádherne hrať. Milovala som, keď mi spieval. Mal prekrásny hlas a poznal všetky moje obľúbené piesne. Na vedľajšiu stranu napísal: „Bez hudby sa dá žiť, ale s hudbou je život veselší.“ Všakže je ten výrok úžasný? Spolu s výrokom od Exuperyho: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné, je očiam neviditeľné“, patrili medzi najkrajšie z pamätníka. Ostatné si, bohužiaľ, nepamätám :(.

„Môžem ti niečo povedať?“
„No počúvam.“
„Vtedy, keď sme šli na Vabec a ty si si spievala. Tak krásne to bolo. Naplnil ma taký pocit, že už len kvôli nemu sa tam oplatilo ísť. Taký pocit som ešte nezažil, aj keď mi už v aute spievalo viacej ľudí...“
...napísal si mi kopec úžasných vecí, ale toto ma vážne dostalo. A čudovala by som sa niekomu, koho by to nedostalo.

Milujem hudbu. Ale nedokážem sa pri nej učiť. Väčšine ľudí to nerobí problém. Zrejme nevnímajú jej čaro. Keď niečo počúvam, všetko dookola sa stráca. Spievam. Neviem prečo všetko zmizne. Veď sa mi ani nezdá aby som spievala falošne. Obdivujem ťa. Ako jediný si tam ostal sedieť. No dobre. Asi si nemal na výber. Viem si predstaviť tie články v novinách.
„Vodič vyskočil počas riadenia motorového vozidla. Príčina neznáma.“
Tú by som vedela len ja. Možno by sa našli nejakí Sherlockovia Holmesovia, ktorí by začali pátrať, ale skutočnú príčinu by nevypátrali. Vy by ste sa to tiež nedozvedeli. Mohlo sa to totiž skončiť hocijak.

1.alternatíva: Vyhrali by moje rýchle reflexy. Odopla by som si pás, rýchlo by som sa presunula na miesto vodiča, spojka, brzda, stojím. Utekala by som po teba a nikdy viac by som nespievala. Len v prípade, že by som si bola 100% istá, že tým nikomu neublížim.

2.alternatíva: Ostala by som v mojom autistickom svete. „... no hope, no love, no glory, no happy ending...“
a naďalej by som si spievala tú pieseň. Slová ako vyšité pre túto fiktívnu situáciu. Takže nikto by sa nedozvedel o mojich autistických sklonoch pri počúvaní hudby. Ani o možnej príčine možného nešťastia.

3.alternatíva: z nedostatku myšlienok, nevymyslená.

Myšlienok mám plnú myseľ. Často sú to hlúposti, ktoré zaberajú prevažnú väčšinu môjho nízko-kapacitného mozgu.

V poslednom období chodím po ulici vyškerená.
„Nezdá sa vám, že sa nejako rozjasnila izba?“
... ha ha mami. Fakt si vtipná.
Aby ste boli v obraze, v poslednom čase dosť podpichuje. Ale ona to aspoň vraví láskavým, mamkovským humorom. Nie ako 1 nemenovaný spolužiak (pre tých, čo ma poznajú je aj bez mena menovaný). Vraj žijem v bubline. No oukej. Uznávam. Trochu to vystihol. Ale aj tak by sa mohol krotiť. 6 hodín vkuse dookola počúvať to isté? Dosť nudné.
V triede máme dobrý bublifuk. No mám pocit, že z neho pomaly ubúda. Koniec- koncov, aj ta sa o mesiac rozídeme a na veľa vecí zabudneme. Veď aj tie bubliny nám raz prasknú.