Pri nedávnej prechádzke mestom som po rokoch stretla priateľa z detstva.Potešenie zo stretnutia bolo obojstranné.Zastavili sme na chvíľu čas a sadli sme si spolu ku káve.Chvíľku sme spomínali na to čo bolo nenávratne preč a pozvolne,ani si neuvedomiac sme prešli do prítomnosti.
Počúvala som.Je rozvedený.Z manželstva má dve dcéry.Celý čas čo sme sa nevideli cestuje po svete za prácou.Je hudobník.Staršia dcéra vyrástla ani nevie ako.Dnes má dvadsať rokov a točia sa okolo nej chalani.Nečudo.Je to krásna baba podľa fotky ktorú mi pyšne ukázal.
"Vláči sa za ňou taký zemák"opisuje a jeho hlas naberá na intenzite.
"Dlhé mastné vlasy to má,ofina do tváre,do očí mu poriadne nevidíš.Ideme spolu vo výťahu a on len do zeme čumí,čo ti budem rozprávať,teľa je to."
V duchu sa smejem keď vidím tie jedovaté sliny čo mu obrazne fŕkajú v zápale hnevu od úst.Milujúci ocko žiarli.Smiešne a detinské,alebo krásne a úžasné?
Z malého dievčatka,ktoré malo oči len pre svojho tatina,vyrástla slečna a zrazu je otec ten posledný na koho má čas.Evidentne to ťažko nesie.Hoci by ten jej vyvolený bol aj pozlátený, nikdy nebude dosť dobrý.Mladý muž sa bude musieť veľmi snažiť, aby bolo odpustené,že princezná mu dala prednosť pred starnúcim kráľom.
"Truľo jeden a povedal mi že UJO!!!Zasran,čo som ja nejaký starý páprda?"
Dusím sa smiechom.A že muži nemajú so stárnutím problém!
"A ako ti má vravieť? Krstným menom?Však mu to povedz,ak ti to tak lepšie vyhovuje."
"Ja nechcem aby mi vravel nijako!Nech mi zmizne zo života a všetko bude OK.Veď ona je ešte dieťa!"
V hlase mu cítiť priam bolestné zúfalstvo.Pamätám sa na to, že on bol prvý z partie otcom.Mal sotva devätnásť rokov.Ale jeho dvadsať ročná dcéra dnes je ešte dieťa.Poviem mu to.Zvážnie.
"Ja viem,cítim sa taký starý.Bojím sa, že otehotnie a ja budem dedko.Nemám ešte ani štyridsať!"
Pýtam sa či jeho trápilo,že urobil zo svojej štyridsaťročnej mamy babku.
"To bolo vtedy iné"rýchlo zahovára. Vždy je to iné,pokiaľ sa to netýka priamo nás.
