Tá malá žabka mohla mať tak 5-6 rokov.Otec ju vyviezol hore na svah vlekom medzi svojimi nohami.Dovtedy pociťovala istotu.Verila mu,usmievala sa na neho,plná očakávania.Ešte aj keď sa postavila hore na svahu a povedala:"Ocko ja sa bojím" a on ju uistil,že sa nemá čoho.Nútil ju,ona sa bála a plakala.Kričal,nadával,udrel ju.
"Rob presne to čo ja" hučal na dieťa.To napriek všetkej snahe ho nevedelo napodobniť tak dokonale ako si to predstavoval.Ktovie, či bolo väčšie sklamanie z toho,že dieťa nie je šikovné po ňom,alebo že on je taký zlý učiteľ.
Spadla a nevedela sa postaviť.Plakala tak srdcervúco,že by obmäkčila aj kameň.Srdce jej otca malo asi tvrdosť diamantu.Zlostne odpichol a nechal dieťa sedieť na snehu a zlyžoval dolu.
O chvíľu sa vyviezol opäť vlekom hore,dieťa zlostne postavil a skríkol naň:
"Padaj a nerev" a jedovato ho posotil dolu svahom.
A dieťa padalo.Každé dva-tri metre,dolu celým svahom.Oči zaliate slzami,že ani nevidelo.
Možno práve takouto tvrdou drezúrou vznikajú Veroniky Zuzulové.Alebo možno ocko zhnusil svojemu dieťaťu lyžovanie na celý život.
