Chodila vždy s tenkou trsteničkou,ktorej pohladkanie pálilo ako oheň.Nevyberala.Chlapec,dievča,všetko jedno. Bola malá,ale jedovatá ako chilly paprika.Blízko seba položené oči metali blesky a vysoký fistulovitý hlas,keď sa rozkričala,trhal ušné bubienky.
"Zasa spíš s otvorenými očami?"vrieskala nepríčetne,keď zachytila môj neprítomný pohľad a prinavrátila do reality mysleľ lietajúcu v oblakoch.Ona má snáď rontgenové oči,pomyslela som si vtedy nenávistne.
Asi aj mala.Videla nám až do mozgov a nenechala nám ich zahálať.Jej predmet nepatril práve k najobľúbenejším,napriek tomu vedala zaujať .Len keby sa aspoň raz bola usmiala.Ale ona stále len hučala,vrieskala,hystericky nervačila,pochvala od nej bolo miernejšie zavrčanie.
Na náhrobnom kameni čítam,že je tam spolu s ňou pochovaný aj jej manžel.Tiež bol učiteľ.Tichý,kľudný nevýrazný.Pod papučou,smiali sme sa ako deti.Až dovtedy kým mu jedného dňa nepraskli nervy a nezbil v školskej jedálni pred zrakmi asi dvesto detí surovo chlapca,ktorý sa nevedel prestať smiať napriek jeho napomenutiu.Zo školy musel odísť a jeho manželka bola ešte jedovatejšia,protivnejšia a odpornejšia.
Tretie meno ma zaujalo najviac.Pamätám si ho.Bol skoro náš rovesník.Nikdy sa s nami ale nehral,nebehal,skrátka sa izoloval.Mysleli sme si ,že preto,lebo je učiteľské decko a vlastne ho ani nikto nemal rád pre jeho mamu.Bol utiahnutý,bojazlivý,nepriebojný.Nám sa taký javil.Ale on bol chorý.Nedožil sa pätnástich rokov.Jeho srdiečko bolo pokazené a nedalo sa opraviť.
Stojac nad hrobom začínam chápať prečo bola jeho mama taká zlá a stále nervózna.Ako matka dvoch detí sa viem vcítiť do jej pocitov,keď jej jediné dieťa zomieralo pred očami a ona mu nedokázala pomôcť.A keď zomrel,jej oči vyhasli,zostala len zlomená jedovatá starena,ktorá nenávidela všetky deti okolo seba s pocitom:Prečo práve ten môj ????
Zapálením sviečky jej pomyselne odpúšťam a prajem pokojný večný spánok.
