Je večer a ja by som mala sedieť pri slávnostnej večeri s mojím životným súputníkom.Ale nesedím.Išiel na futbal.No a čo ? Nejaké 25 výročie! Nerobila som si ilúzie, že si na to spomenie a nebodaj prinesie aj 25 ruží.Natoľko mužov už poznám a obzvlášť toho svojho,že ženské a mužské priority sa diametrálne odlišujú.Naučila som sa ich už za tie roky rešpektovať a doporučujem naučiť sa to každej žene hneď po vydaji,uštrí si kopu sĺz a sklamania,aj tak s tým nič nenarobí.
Zapálim si teda sviečku a pri pohári červeného vínka spomínam na to čo bolo.Dvadsaťpäť rokov je dlhá doba . Na prvé roky zalúbenosti,prvé hádky,krízy a uzmierovania sa.Ako všade, dobré so zlým chodí. Ustáli sme sme to ,aj keď popravde nie vždy sme patrili k tým najzaľúbenejším párom pod slnkom.Ale taká je realita.Krásne ,šťastné a dlhotrvajúce vzťahy v jednom, existujú len v rozprávkach.
Spomínam si ako som prišla z pôrodnice s prvým dieťaťom.Bol to syn a pyšný novopečený otec išiel z kože od radosti vyletieť. Čakal nás vyupratovaný byt,detská izba čerstvo vytapetovaná,nová postielka s vyšívanými návliečkami,vo váze kvety.Cítila som sa ako královná.
O štyri roky som priniesla z pôrodnice dcéru.Nie žeby sa jej netešil,ale situácia sa zmenila.Eufória akosi vyprchala.Hneď z príchodu som dokončila rozvarený obed a upratala som si detskú izbu obrátenú na ruby ,aby som mala kde položiť dieťa. Časy sa menia.
Bola by som nespravodlivá keby som nevyzdvihla, že bol a je dobrým otcom.Keď položil dieťatko pri kúpaní na svoju veľkú dlaň,spokojne si vychutnávalo večernú očistu,cítiac pri ňom istotu.
Zaujímavé boli jeho výchovné metódy.Umyť dokakané dieťa bolo pre neho utrpením,asi ako pre každého muža,ale so sebazaprením zvládol aj to ak bolo treba.A tak syna odnaučil, aby to robil do plienky,tým že mu umýval zadok pod tečúcou studenou sprchou.Dieťaťu to bolo nepríjemné a tak radšej chodilo na nočník.
Keď som si ho brala bol samý smiech a srandičky.Vlastne preto som si ho brala,to mi na ňom imponovalo.Stále mu to pripomínam.Lebo aj to už akosi vyprchalo a stáva sa z neho uhundraný,večne frflajúci dedo.Ale to isté vyčíta aj on mne.Žeby to tak skutočne bolo? Nemení sa len on ale aj ja..?
Naše hádky by mali byť ako návod na hádanie v príručke pre mladých manželov.Ako inak,hádame sa vždy len pre hlúposti.Krátko,intenzívne ,každý si vykričí čo má na srdci.Potom ideme na cca dvadsať minút od seba ,každý do inej miestnosti,kde sa nám ustáli tlkot srdca,zkľudní sa zrýchlený dych po tom ako sa pár krát zhlboka nadýchneme, aby nás neporazilo.A potom opäť fungujeme akoby sa nič nestalo.Žiadne fúkanie a dúchanie sa.Za 25 rokov žiadna tichá domácnosť.
Práve sa vrátil domov.Rozpovedal mi celý priebeh zápasu/akoby ma to zaujímalo/,kto koho tlačil,kto sa ulieval.Zjedol mi pri tom polovičku Toffifee,ktoré mi kúpil syn,potom ako som sa mu posťažovala, že ocko zabudol.Nezabudol však podotknúť ,že sa zo mňa stane alkoholička keď budem takto sama popíjať po večeroch.
"Oslavujem"povedala som a čakala, či sa dovtípi.
"UPS"dovtípil sa.
"Zajtra ti to vynahradím." Jasne,ako každý rok.Už som si za to štvrťstoročie zvykla.
