Ponáhlala som sa.Pred dňom voľna vrcholila panika a ľudia nakupovali,akoby mal byť práve zajtra koniec sveta.Samozrejme nikde ani kúsok miesta na zaparkovanie.Viem,nemala som,ale úplne na drzovku som to pichla na chodník s vedomím,že ešte vedľa mňa zostalo miesto na šírku jedného nákupného košíka.Kompromis na upokojenie môjho hryzúceho svedomia.To som ale nemohla vedieť,že po mne príde ďalší podobne drzý ako ja a natlačí sa ešte vedľa.No super!Do auta sa budem musieť vpasírovať,takú malú medzierku mi tam nechal,ani dvere sa mi nepodarí otvoriť.Podvedome som stiahla brucho,akoby to malo pomôcť.
Otvorila som kufor a nakladala nákup do auta,keď sa za mnou ozvalo:
"Nechcem nič hovoriť mladá pani,ale tu by ste nemala stáť,ako sa potom máme dostať s košíkmi ku autám?" Starší pán pokračoval vo svojom vyčítavom monológu a stupňoval jeho intenzitu aj silu invektív.Vypla som odposluch.Vedomá si svjho prehrešku,nemala som chuť si kaziť náladu.
"Tak nič nehovorte"prehovorila som pokojne.
"Prosím???"vyliezli pánovi oči z jamôk za hrubými sklami okuliarov.
"Povedali ste,že nechcete nič hovoriť,tak nič nehovorte.Ospravedlňujem sa,mrzí ma to.Nekazme si náladu.
Moja odpoveď mu vyrazila dych.Bol naštartovaný s chuťou dobre sa pohádať.Ja som však nebola vhodný sparrigpartner v ten deň,mala som slniečko v duši.:-)
"Porosím vás o chvíľu strpenia,sadnem do auta, vycúvam a vy môže prejsť .Ešte raz sa ospravedlňujem.Prajem vám pekný deň."
Pozeral za mnou so spadnutou sánkou.
