Slovíčka "srdiečko,miláčik,lienočka,chrústik a chrobáčik"nahradili/v slovníku môjho manžela/slová typu"ty tehla alebo škridla",možno zdôvodu, že obaja pracujeme v oblasti stavebníctva.Z akého neznámehodôvodu sa do jeho slovníka dostal zvrat"ty truhla",mi dodnes nie jeznáme,ale vždy lepšie ako sliepka alebo krava.
Aby ste ma náhodounezačali ľutovať,tie práve nie najnežnejšie znejúce slovíčka majú takýláskavý podtón ,ktorý ja našťastie počujem a tak si pre to netrhámvlasy,neskáčem z mosta a neurážam sa do krvi.
Kedysi dávno,keď som ráno okupovala kúpelňu a po určitom dosť dlhom čase som z nejvyšla nešetril superlatívami "aká si mi krásna."
Dnes keď je tenčas ešte o niečo dlhší,keď čarujem s vodičkami,mastičkami afarbičkami,a z úcty k okoliu a ľuďom s ktorými sa denne stretávam sapokúšam zo svojej tváre vyčariť niečo úžasné/priznám sa je to čím ďalejnamáhavejšie/,vybuchuje môj zákonitý na dvere a vykrikuje "že táplastika čo si práve robíš,ti aj tak nepomôže."
Občas keďnevydrží a vstúpi na zakázané územie mysliac si,že tým urýchli tenpretvárací proces,postaví sa mi za chrbát,uprene ma pozoruje až sa mizačnú triasť ruky,potom mi akoby náhodou drgne do lakťa práve vo chvílikeď si sústredene maľujem ceruzkou linku na horné viečko a pokazí takmoje niekoľkjo minútové snaženie ,zakončí to sarkastickou vetou:
"Šašo kedy máš vystúpenie?" Alebo: "Šapitó už čaká."
Dúfa,žema tým vytočí do nepríčetnosti a ja konečne zmiznem.Ale kedže každýhovoríme inou rečou,pretože sme z rôznych planét,tvárim sa, ženerozumiem a voči podobným invektívam som už imúnna.
Naposledy to trochu prehnal a skoro ma dohnal k slzám,keď sa na mňa zahladel a úplne vážne povedal:
"Starneš mi."
Keď zbadal údes a hrôzu v mojich očiach,rýchlo sa snažil zachrániť situáciu a odlahčil to slovami:
"Ale pekne."
Súboj pohlaví potom pokračuje v kuchyni.
"Musíšsa do všetkého starať ?" alebo "nepchaj mi tam nos" odpinponguje druhástrana britkým "nezavadzaj" alebo "musíš za všetko hneď vrieskať?"
Dvaja,každýz inej planéty ,sú skrátka v kuchyni veľa.Keď sa situácianeúnosne vyhrotí a je jasné,že slovné súboje nebudú mať víťaza,nastaneoslobodzujúce ticho.
A v tom tichu je vypovedané všetko.Netrebaďalších slov.Hladina sa ukľudní,pocit vzájomnej spolupatričnostizvíťazí a všetko sa vráti do starých kolalají,keď každý sám predýchatie svoje vášne,ktoré občas s nami zalomcujú.
Už som pochopila,že rovnakým jazykom nebudeme hovoriť nikdy,no pri vzájomnej ochote asnahe robiť kompromisy sa dá takto prežiť pomerne dlhý a celkom peknýživot.
