Zobudím sa prvá a do malulinkých okienok na chalúpke svieti slniečko.Svieti aj na terasu,na ktorej si dám rannú kávu.Teším sa na to,len si ešte zbehnem kúpiť noviny a čerstvé rožky.Bosými nohami kráčam po zarosenej tráve.Užasný pocit.Obujem sa až pri bráne.Predsa len,naboso pobehujúca,nemuselo by sa to tu stretnúť s pochopením.
Pošta je otvorená,no noviny ešte neprišli.Každú chvíľu,dozvedám sa.Prichádza autobus.Otvoria sa dvere a vrece s poštou vyletí na trávnik.Hm?Prichádza poštárka.Suniem sa za ňou a vrecom.Dvere mi zavrie pred nosom.Budú preberať.Tak o pol hodiny.Neponáhľam sa nikam,len som si chcela prečítať noviny s kávou.Nevadí,prídem neskôr.
Kúpim zatiaľ tie rožky.Miestny obchod.Pultový predaj.Rada ako v osemdesiatompiatom na banány.Tety v kvetovaných šatových zásterách a teplákoch,stačia Táničke,to je predavačka, medzi mliekom a práškom na pranie povedať čo budú variť ,kúpia polliterku pre starého,šak v krčme je to drahé a nakoniec sa rozhodnú pre sáčkovú polievku,šak je to rýchlejšie a lacnejšie.Kým sa dostanem na rad,nadviažem družbu a pýtam sa či niekto nepotrebuje starý šporák na tuhé palivo,ktorého sa chcem zbaviť.Dostávam radu,že treba vyniesť pri kontajner,všetko s čím sa chcem rozlúčiť a niekto sa už nájde./Môžem potvrdiť.Šporák sa tam neohrial dlho.Po zotmení sa dedinčania zlietli ako supy a možno aj robili dražbu komu sa ujde./
Keď sa konečne dočkám a pýtam si chlieb a pečivo,Tánička zaspeiva s prízvukom na predposlednej slabike:"Ešte neboli pekári,neskôr,tak o pol hodiny."Hm? Nikam sa neponáhľam,ale rada by som si ku káve dala rohlík s maslom.Nevadí,prídem neskôr.
Na pošte už prebrali a vydávajú.Dôchodky,dopručené zásielky."A vezmeš aj Markéé?Šak keď ona tak zle chodí,nak sa sem nemosí trepať."Nahovára poštárka susedu z dolného konca na čin roka.Po chvíľkovom dohadovaní sa o Markinom zdraví som konečne na rade.Pýtam si moje obľúbené noviny a dostanem odpoveď:"Už nie sa."Hm? 15 minút predávajú a už nemajú noviny?Mám odpadnúť hneď,alebo si nebudem kaziť toto pekné ráno? "Dávajú nám na volno len štyri kusy a voljako je dnes veľa dovolenkárov."
Chcem si objednať noviny na zajtra.Nedá sa.Len na celý mesiac.HM???!!!Ale budú na mňa myslieť a odložia mi.Som celá vďačná.
Kráčam dedinou naspäť do obchodu.Dedinský rozhlas hlási,aby si rodičia dali pozor na nespratné detiská čo chodia hádzať kamene do medveďa./Hm???/ " Medveď je starý,tak nech nám vydrží aspoň dovtedy kým príde Nemec na poľovačku." Tu ma už nič neprekvapí. :-)
Pekári už prišli.Aj chlieb a rožky.Hurá. "Ale na voľno nemáme.Tu si musíte objednávať deň dopredu"poúča ma Tánička. "Ale ja vám dám z mojich,čo mám pre seba odložené"povie blahosklonne a ja zisťujem,že moja vďačnosť tu nebude mať konca kraja.Objednávam na zajtra.
S čerstvými rožkami a s prísľubom zajtrajších novín si sadám na terasu s kávou.Na kopci nad chalupou vyzváňajú ovciam zvonce.Vracajú sa na obedňajšie dojenie.No a čo.Však ja sa nikde neponáhľam.
Mobil tu nemá signál,o internete tu môžu len snívať.V telke sme vďační ak má jednotka jemnejšie zrno ako dvojka.Občas vypadne elektrina a vtedy si vychutnávame čaro sviečok a sálajúce teplo stavanej pece.Kvalitu vody v studni nepoznáme,ale pri prechádzke dedinou a pohľade na to čo vyteká do potoka z jednotlivých dvorov,používame radšej miestny vodovod.No a keď skolabuje aj voda,po pol dni to zabalíme a odchádzame.Tu sa nikto nikde neponáhľa a s opravami už vôbec nie :-).Hm?
Čas tu plynie tak akosi pomalšie.Raňajkujeme o desiatej,obedujeme keď iní olovrantujú a nočeru mávame pri ohni pod hviezdami.Ovečky skoro vstávajú a idú na pašu,no ich zvonenie je ako uspávanka a vtedy sa len obraciame na druhý bok.Niet sa kam ponáhľať.
Nádobu na smeti ak nemáte priviazanú reťazou už nabudúce nenájdete a ak ju priviazanú máte,tak vám nevysypú smeti :-) Ale odpad tu separujú už možno 15 rokov.Keď iní možno ešte ani nechyrovali.
Ak vás vykradnú,celá dedina vie kto to urobil,len vy nie.Zo solidarity mlčia,až kým sa nenájde niekto spravodlivý. Potom sa vám môže stať,že sa o desiatej večer ukladáte na spánok a vonku je snehová fujavica,že by ste psa von nevyhnali,zaklope na okno policajt s písacím strojom pod pazuchou,ktorý prišiel spísať zápisnicu o krádeži.
Človek si postupne zvykne na všetko.A časom sa mu to ani nezdá ani také divné. Tak sa tu žije.Niekto prežíva,niekto dožíva a niekto by povedal,že sa tu žije ťažko.Je to len o pohľade na život,kto čo od neho očakáva,aké má nároky,čo je ochotný obetovať svojmu pohodliu.
