Všimla som si ich najmä preto,že zaparkovali auto na chodníku tesne pred vchodom do nákupného centra.Staručkú škodovočku,ktorá chodí už asi len silou vôle.V prvom momente som to považovala za neslýchanú drzosť a trochu mi to zodvihlo tlak. Ale len do chvíle,kým nezačali vystupovať.Babička vystúpila len za pomoci svojho partnera,podopierala sa dvomi palicami,kráčala pomaly a ťažko. Miesta na parkovanie pri vchode pre invalidov boli obsadené.Nie všetky autá čo tam stáli mali značku,že tam stoja oprávnene.
Potom som ich stretala priebežne pri jednotlivých regáloch s potravinami.Starostlivo preberali,porovnávali ceny a skoro vždy bolo na konci dialógu počuť babičkine:"Nekupuj to,je to drahé."
Dedko s nevôlou položil naspäť to na čo mal možno chuť,ale bolo evidentné,že v ich rodine nosí nohavice babka.Prišli k regálom s ovocím a zasa vyberali,preberali a všetko bolo drahé. Nakoniec dedko vložil do sáčku krásny strapec hrozna.
"Čo si rozum potratil?" zvýšila babka hlas./Hrozno stálo 49 Sk kilogram/ "Nevystane nám na iné veci."
" Keď máš dnes tie narodeniny." Nedal sa dedko odbiť a už vážil, pre čo sa rozhodol. "Však ho máš tak rada a hrozno je dobré na srdce" argumentoval. Babka ešte stále nevyzerala byť dosť presvedčená a tak dodal: " Nekúpim si tri dni noviny,pozriem si správy v televízii". Babka ho pohladila pohladom a dovolila mu vložiť hrozno do košíka.
