Autobus Bratislava - Brezno,vezie sa v ňom asi 50 cestujúcich. Napriek nálepke veľkosti 10x10 cm na ktorej je nakreslený preškrtnutý telefén si mladý muž vyberá mobil a rozhodne sa krátiť si dlhú chvíľu telefonovaním. Rozpráva tak hlasno,že keby sme otvorili okno,tak sa tam dokričí,však sme ešte len kúsok od Bratislavy. Všetci v autobuse sa dozvedáme,že sa vracia z Anglicka aj to ako ho mrzí, že nezostal v Bratislave,ale nastúpil na uvedený autobus.Nás ostatných to mrzí tiež.Napriek tomu,že nechceme,počúvame "duchaplný" monológ kde sa najčastejšie opakujú slová: fakt.. ale? vážne? a "oné"..."vyondil som sa na to" a "poondil som to". Stále to isté asi 20 minút.
Pozerám okolo seba a vidím spolucestujúcich ako prevracajú očami.Asi nie som sama komu to lezie na nervy.Keď už asi pätnásty krát dookola počúvame ako ho to fakt a vážne mrzí,že nezostal v Bratislave,stratí jedna pani trpezlivosť a poklepe mu po pleci:
"Mladý muž,mohli by ste už konečne skončiť?Otravujete tým telefonovaním svoje okolie ak ste si to ešte nestihol všimnúť.Predstavte si,že si všetci vyberieme telefóny a budeme sa tu prekrikovať. "
Reakcia bola prekvapujúca a úsmevná zároveň.Začudovane na chvíľu prestal a osopil sa na pani:
"Pani neotravujte,nevidíte že telefonujem? A nepočúvajte cudzie rozhovory.Je to neslušné."
Ale to nemal robiť,lebo sa do neho obul celý autobus.
Napriek tomu,že chcel cestovať až do Banskej Bystrice/čo sme sa dozvedeli z obsahu hlučného telefonického rozhovoru/vystúpil už v Seredi.Asi sa predsa len vrátil do tej Bratislavy,keď tak ľutoval,že tam nezostal.A keď vystupoval,otočil sa ešte na schodoch a celému osadenstvu povedal: "Keď ste nervózni,necestujte autobusom a seďte doma."
