Dnes som sa do mesta vybrala pešo,lebo dnes autom chodili len samovrahovia a ľudia dobroboľne si spôsobujúci utrpenie.Smoklilo.Tak ako posledných desať dní.Ak by mala naozaj platiť pranostika,že aké počasie od Lucie do Vianoc,také jednotlivé mesiace nasledujúceho roka,máme sa na čo tešiť.
Ako som tak kráčala všimla som si zaujímavú výzdobu chodníkov.Biele flaky veľkosti pätkoruny.Samozrejme nepravidelné.Ale opakujúce sa s neúprosnou pravidelnosťou.Postála som a počítala.30 na štvorcovom metri!!! Žuvačka vedľa žuvačky.Tiež som mala jednu v ústach a tiež som mala nutkanie ju niekam upratať,lebo svoje lepšie časy už mala za sebou. Kráčala som ďalej,kráčala som dlho a zhrozene si uvedomovala to množstvo a tú pravidelnsť! Fakt je úplne najjdnoduchšie,ak už máme pocit nepotrebnosti,len otvoriť ústa a vypustiť.Kdekoľvek a kamkoľvek,len nech sa toho zbavíme.Potom to takto vyzerá.Neviem,aký má žuvačka čas rozpadu,ale čoskoro ak budeme takto pokračovať budeme chodiť po chodníkoch dláždených žuvačkami.
Pre všetkých prežúvavých,inteligentných ľudí,ktorí to nechcú,navrhujem jednoduché riešenie.V rámci voľného času si nastrihajte jeden hárok papiera a noste tých pár kúskov papierikov v peňaženke alebo v kabelke,alebo jednoducho vo vrecku pre prípad potreby.Návod na potrebu asi nemusím,ale pre istotu:vyžuvanú žuvinu vybrať z pusy,zabaliť a šup do koša.
Za pochopenie v mene našich chodníkov a nás všetkých vopred ďakujem.
