Prisadne si priateľka.Bez slova sedíme a po tvári nám stekajúslzy.Ani sval sa nepohne,neskrivia ústa,len bolesť potichu vyteká znašeho vnútra.
Prečo práve ona?Premýšľam, zatiaľ čo niekto vediemonológ o jej bohato prežitom živote.Koľko je na tomto svetedarebákov,ktorí si nezaslúžia aby chodili po tejto zemi.Prečo ten čo totu všetko riadi dopustí takú nespravodlivosť? Vezme deťommatku,úprimnú,poctivú ženu,ktorá toho chcela ešte toľko urobiť apovedať.
Precitnem keď počujem vetu:...a prežila krásne a šťastnéroky s manželom...To kto píše tieto žvásty?!!!Je šťastné manželstvo,keďmuž dokáže udrieť chorú ženu?Pozriem sa na neho ako skormútene stojípri truhle.Herec...Strasie ma...Hnus.
Bojovala statočne ,vedelaže ešte nemôže ísť,kvôli deťom.Naťahovala čas kým vyrastú ako sadalo.No viac sa už nedalo.Struna sa pretrhla.
"Prídeš kumne keď bude veľmi odporný,neboj sa ,som tu pre teba,"hovorí tetasvojej neteri ,obe utopené v slzách si spočinú v náručí.
Tak smeju pochovali.Musela byť veľmi obľúbená.Vidím desiatkyžien.Zaujímavé.Ženy si skôr závidia a nenávidia sa ,ako sa majúrady.Práve preto je jej škoda.Škoda vzácneho,charizmatického človeka,ktorý prinášal do života teplo,nádej a pohodu.
Prechádzamadresár v mobilnom telefóne a natrafím na jej meno.Je mŕtva...bude michýbať.Ktovie keby som zavolala ,dovolám sa do neba? Radšej to nebudemskúšať...
