Prechádzala som s košíkom pomedzi regály,rozmýšľala čo mi ešte chýbaa v jednej uličke som na neho opäť natrafila.Nespustil zo mňaoči.Ženská ješitnosť sem,ženská ješitnosť tam ,ale už mi to začalo byťaž nepríjemné.Čo tak na mňa civí?!Pridala som do kroku a snažila som sastratiť v dave,no on ma stále prenasledoval.Premeriaval si ma,pohľad mukĺzal po mojom tele,hádam som sa začala aj červenať.Srdce som mala až vkrku a nevedela som čo si o tom myslieť. Zabudla som čo mámkúpiť,nevedela som sa vôbec sústrediť ,kde som sa pohla,všade bol zamnou.To prenasledovanie a jeho správanie vôbec, mi pripadalo taképuberťácke,alebo preboha,žeby to bol duševne chorý človek? Vyzeral všakveľmi seriózne,ale človek nikdy nevie čo sa v kom skrýva a trochu somzačala aj báť.Čo ak pôjde za mnou aj po ulici ? Tu je dav ľudí,ale po ceste domov mám aj odľahlé miesta.Rozhodla som sa. Ak ma budeprenasledovať aj von,zavolám manželovi,aby pre mňa prišiel autom.Nebudepráve nadšený,že ruším jeho nedeľnú siestičku predtelevízorom,ale bude to v záujme mojej bezpečnosti,tak mi to hádamprepáči.
Postavila som sa ku pokladni a samozrejme chlap v tommomente stál za mnou.Moja úzkosť začala hraničiť s panikou,keď mapoklepal po pleci a ticho prehovoril:
"Okakal vásvtáčik. Snažím sa vám to povedať odkedy ste sem vošla,ale stále predomnou utekáte.Ak dovolíte očistím vám to."
V ruke držalpapierovú vreckovku a nečakajúc na môj súhlas,mi z pleca a chrbtaočistil to, čím ma akýsi anonymný operenec obdaril.Ani neviem ako somvyjachtala poďakovanie a zahanbená sama pred sebou som upaľovala domov.
No čo už.Asi pozerám priveľa detektívok.
