Dejstvo prvé:
Otec mi opakoval skoro každý deň,aby som si auto nenechávala zaparkované na chodníku pred domom./Rozumej,zaparkované na chodníku:pol na pol/Argumentoval,že raz mi do neho niekto narazí.Vysmiala som ho,však to poznáte,kto už by len poslúchal rodiča..??
Dejstvo druhé:
Upozornenie od mestských policajtov,že na chodníku síce môžem parkovať/čiastočne/,ale musí tam zostať priestor 1,5 m,aby mohli chodci pohodlne prechádzať.Odmerala som si to.Jeden meter pohodlne stačí nato aby prešiel kočík,aj invalidný vozík.A pokiaľ budem musieť v zime odpratávať sneh z chodníka zakaždým,keď ho tam bezohľadný odhŕňač opakovane nahrnie a udržiavať ho v stave,aby si nikto na ňom nezlomil nohu,budem na ňom aj parkovať!Ak budú odo mňa vyžadované absurdnosti,budem sa chovať rovnako. Trvala som tvrdohlavo na svojom.Podľa mňa logicky.Ak mám mať k niečomu povinnosti,budem z toho čerpať aj výhody.
Dejstvo tretie:
Na chodníku už neparkujem.Otec sa usmieva popod fúzy a myslí si:Ja som ti to hovoril !!! Ale nahlas sa to vyriecť neodváži,vie že by ma ešte viac podráždil.Niektorým ľudom je cesta úzka.Do auta sa práve chystal nastúpiť môj syn.Asi prvýkrát v živote prejavený zmysel pre poriadok mu zachránil život.Vrátil sa vyčistiť si topánky.Kašľať na kopu pokrčených plechov.Hlavne,že moje dieťa si tie topánky má na čo obuť.
Dejstvo štvrté:
Napriek tomu,že na chodníku neparkujem,od snehu ho očistím.
