Pracovala som vo firme,ktorá susedila s veľkým pozemkom,kde "kočovali" rómsky spoluobčania.Žili v polorozpadnutom dome, kde cez strechu zatekalo,vodu si nosili z potoka a spokojne sa vyhrievali na slniečku ako hady.Človek by im ten spokojný život až závidel.Žiadne nervy z čoho zaplatia za plyn,vodu elektrinu,odvoz smetí ,dane...
Čuduj sa ale svete, v kúte záhrady chovali prasa.Neviem ako k nemu prišli,či ho kúpili,alebo sa k nim dostalo nejakým iným spôsobom,nechcem im krivdiť a obiňovať ich zo zlodejstva,preto budeme veriť,že ho nadobudli čestnou cestou.Možno im ho nejaký dobrák daroval.
Bol teplý máj a prasiatko nám spokojne krochkalo pod otvorenými oknami.Chodili sme ho pozorovať ako chutne mľaská pri papaní a napriek tomu,že nevábne voňalo,mali sme ho radi.
Jedného dňa sa milé prasiatko vo svojom chlieviku rozbláznilo natoľko,že zadnými nôžkami vyrazilo spodnú dosku .Keďže páni stavitelia postavili prasačí príbytok dosť atypicky na tehly,vypadnuvšie prasa zakliesnené medzi doskami zostalo visieť.Zadoček mu prepadol vytvoreným otvorom,no hruď nie.Asi vo volnom čase,ktorého malo mimochodom neúrekom posilňovalo.
Keď sa jeho kvílivý nárek rozliehal už pridlho,najväčší zvedavec išiel zistiť čo sa deje a informoval ostatných o vzniknutej situácii,ako Stellaservis o situácii na cestách.A keďže sme sa nemohli prizerať na to úbohé trpiace prasa,nastúpila rýchla rota.Členovia nášho kolektívu v nohaviciach preskočili cez okno a pokúšali sa tlačiac bravčeka za zadoček dostať ho späť odkiaľ vypadlo. Ale márna snaha,zato kriku primnoho.Kvičiace vyľakané prasa volalo o pomoc zo všetkých síl čo mu ešte zostávali. A to už začula aj domáca pani.Rútiac sa záhradou s palicou v ruke nevyzerala na to,že by nám chcela popriať:" Dhobrý dheň shusedko!"/mimochodom to je veta,ktorú "biely gadžo" počuje od cigáňa najneradšej./
Záchranári v nohaviciach ,chrániac si vlastný život v ohrození, naskákali cez okno späť do bezpečia,chvíľu predtým ako statná cigánka v dlhej kvetovanej sukni dorazila na miesto činu.
"Žhe sha nehánbíte,khradnúť chudobným Rhómom tho mhálo čho mhajú!"
Hromžila ,zaháňajúc sa palicou.Potom sa sama pokúšala kvičkovi pomôcť.Okolo nej poskakoval rákoš detí rôzneho veku a viac prekážalii, ako pomáhali.Nesmelo sme sa jej pokúšali cez pootvorené okno vysvetliť,čo sa vlastne stalo.Keď videla, že si sama nepomôže,prijala pomoc našich záchranárov a tak opäť putovali cez okno do cigánskej záhrady dvaja najmelší.Tentoraz už aj s náradím potrebným na vyprostenie úbohého zvieraťa,ktoré mlelo z posledného,obesené pod prednými nohami sa pomaly ale isto dusilo. Vyrazili ďalšiu dosku a potom už poľahky prasa prešlo novovytvoreným otvorom späť do chlievika.Vďačná cigánka vybozkávala prekvapených mládencov a svätosväte sa dušovala,že "kheď bhude zhábíjačka,prihnesie khlobásky."Neprikladajúc váhu cigánskemu slovu sme sa s úsmevom rozišli.
A veru,nastal deň "D" a "susedovie Gruľko" zakvičal svoju labutiu pieseň.Schylovalo sa ku koncu pracovnej doby,keď niekto zaklopal na okno.Naša "rhómska shusedka" nám vysmiata podala tanier plný klobás a jaterníc "zho zhabíjačky."Poďakovali sme a rozpačito sme pozerali jeden na druhého a nikto nemal odvahu ochutnať,keď sme cez okno denne videli v akých podmienkach žijú a živo sme si vedeli predstaviť ako bolo pri ich príprave dbané na hygienu.Nikto nechcel riskovať žltačku a tak sme si rozdelili obsah taniera pre našich domácich miláčikov.
Ale to,ako stará cigánka dodržala slovo,nás všetkých úprimne dojalo.
