Na utvorenie obrazu vám ho musím najskôr opísať.Rozprávkový deduško,ten večerníčkový.Nižšia,zavalitejšia postava,plešinka olemovaná vencom bielych vlasov,na konci nosa posadené okuliariky v kostenom ráme a veselé očká pozerajúce ponad ne.Stelesnená serióznosť na pohľad.No asi preto nám deťom bol taký blízky,že nikdy neprestal byť dieťaťom.Babka ho hrešievala rovnako ako svoje milované vnúčatá a len jeho vek ho ochraňoval pred potupným klačaním na polienku,alebo hanbením sa v kúte,čo by si bol občas zaslúžil aby to voči nám deťom bolo spravodlivé.
Boli Vianoce.Príprava štedrej večere bola v plnom prúde.Dedko by bol rád pomohol no usúdil, že dve nevesty a jeho "manka" ako volal babku na všetko hravo stačia a tak opustil centrum diania a utiahol sa do pokoja obývačky kde sme mi detváky s otvorenými ústami pozerali už možno po dvadsiaty krát nejakú otrepanú vianočnú rozprávku. V strede miestnosti bol slávnostne prestretý stôl pre desať ľudí, za ktorý sa dedko spôsobne usadil rozhodnutý trpezlivo čakať. Pohľadom prechádzal po vianočnej výzdobe,starožitnom porceláne a skle ,ktoré sa vyberalo len na slávnostné príležitosti a po dobrôtkach ktoré postupne na stole pribúdali.
Čakanie asi trvalo pridlho a tak ako neposedné dieťa,nedôstojne k jeho veku sa začal pohupovať na stoličke.Viete ako,na dvoch zadných nohách. Vzad a späť..vzad a späť,ale hups!Akosi to nezvládol a zrazu letel dozadu.V duchu hesla topiaci sa stebla chytá,lapal okolo seba,snačil sa zachytiť stola no čo čert nechcel ,podarilo sa mu zachytiť akurát obrus.Nám deťom sa to zdalo úžasne zábavné vyprosťovať dedka spomedzi kusov skla,porcelánu a zbytkov jedál,po čele mu tiekol med do ktorého sa prilepovali rozdrobené oplátky,kde tu mu z porezaného presakovala krv a miešala sa so zemiakovým šalátom. Našťastie ešte nebola na stole kapustnica,ktorá sa ohrievala na kraji sporáka aby bola servírovaná v tej správnej teplote,lebo obarený dedko by bol ako zlatý kliniec slávnostnej večere. Menej zábavné sa to však zdalo "manke" a ostatnému zbytku rodiny.Ženy si dokonca aj poplakali nad tou spúšťou,ktorú upratovali v čase keď iní už spokojne večerali.My sme večerali skromnejšie zo zachránených zvyškov a dedko hanbiac sa smutne pozeral celý večer do taniera.Aby to nebolo také celkom jednoduché,ešte stihol prehltnúť rybaciu kosť,ktorú mu babka s so šikovnosťou chirurga vytiahla pridusenámu,strčiac ruku do hrdla.Mala to už natrénované,lebo to bol rituál každých Vianoc.
Na ďalšie Vianoce mal prísne zakázané približovať sa ku stolu skôr ako si k nemu zasadnú ostatní členovia rodiny.A tak sa ako správny chlap venoval výberu vína,ktorým zalejú kapra po večeri. Víno si sám dorábal a tak ho mal pomerne slušné zásoby. S degustáciu to asi trochu prehnal,lebo keď sa konečne rozhodol,ktoré bude to pravé mal už problém s kordináciou pohybov.Asi mu v mysli zvonili výstražné zvončeky-nepribližovať sa ku stolu !- a tak sa tentoraz orientoval opačným smerom a zasa v duchu hesla topiaci sa stebla chytá,vyrovnával balans.A zasa si vybral nesprávne.Dvojmetrová borovica stojaca v kúte nebola tým správnym oporným bodom a za zvukov rynčania skla rozbíjajúcich sa ozdôb pochovala pod svojimi útrobami prekvapeného dedka.Odvtedy sme vianočný stromček mávali preventívne priviazaný.
Po tejto príhode som mala pocit,že dedko bude nadobro vylúčený z trávenia Vianoc s celou rodinou a bude izolovaný na samotke až do odznenia sviatkov. Vždy však dostal výnimku s nádejou,že hádam už dostal rozum,ale on nikdy nesklamal.Škoda len, že žil tak krátko.Mala som 11 rokov keď jednu krásnu rozkvitnutú a voňavú júnovú nedeľu odišiel vo veku 66 rokov.Bolo mi za ním veľmi smutno,ale prežil taký veselý a zaujímavý život,že nie je dňa ešte aj po toľkých rokoch aby sme ho nespomenuli.Ale o tom možno zasa nabudúce.
