Nastúpila som do auta a zapínala som si pás,keď mi niekto zaklopal na okienko.
"Prosím vás,neodviezli by ste ma domov?"
Veľmi slabučkým,tichým hláskom ma oslovila sivovlasá pani,určite po sedemdesiatke,pekne čisto oblečená.V živote som ju však nevidela,nepoznala som ju.Zazrela môj prekvapený výraz a tak rýchlo dodala.
"Je mi veľmi zle."
V ruke držala nákupnú tašku,plecia zvesené a výraz tváre prezrádzal,že asi vážne na tom nie je najlepšie.
"Nezavolám vám radšej sanitku?"spýtala som sa preľaknuto.Nie som práve najlepšia v podávaní prvej pomoci.
"Nie,len ma zavezte domov.Tam mám lieky na srdce a keď si ich dám,bude mi lepšie."
Čo ak mi skolabuje v aute?Bála som sa prevziať zodpovednosť.Teta mi už ale nastupovala na predné sedadlo.No čo už,keby niečo,otočím do nemocnice.Nemôžem ju tu takto nechať.
Adresa kam chcela odviezť bola na opačnom konci mesta.Držala sa statočne,ale ťažko dýchala.Otvorila som jej okno,prikývla,že tak je lepšie.
Prišli sme pred sedemposchodový bytový dom.Vystúpila som,že jej pomôžem s taškou,no poďakovala sa,že to už zvládne,že som jej už pomohla dosť a vošla do vchodu.
Dúfala som ,že všetko bude v poriadku.Veď to bola pre mňa vlastne cudzia žena a tak som sa viac nevnucovala a išla som po svojom.O niečo neskôr som sa stretla s priateľkou a o svojom zážitku som jej rozpovedala.Začala sa podrobne vypytovať,ako tá pani vyzerala.Zasmiala sa,že ona ju dobre pozná,dokonca aj vedela,ako sa volá a že toto robí častejšie.Bolia ju nohy a tak zahrá srdcovú slabosť a vždy ju niekto odväzie.
"Ale to hádam nie!"
Nechcela som veriť.Bola by som sa aj pobila za to,že tej žene bolo naozaj zle.Chcela som byť hrdina čo zachraňuje životy,nie zneužitý blbec.
Až do dnešného dňa.Kým som mojú milú,starú známu,neuvidela na parkovisku pred Billou,s tým výrazom na tvári "o päť minút zomriem" ako klope na okienko neďaleko stojaceho auta.
