S bačom už neuspejem

Keď som bol malým špuntom, ľudia sa ma pýtali čím chcem byť. Nikdy som nepatril medzi tých, ktorí od škôlky vedeli, že ich srdce piští po práci kardiochirurga alebo predavača zeleniny mestskej tržnice. Od decka som neznášal opakovanie otázky, ktorú som už stokrát počul. „Kedy prídeš domov?“ alebo „Čo bolo na obed?“ Čo bolo na obed – tento problém som zamladi vyriešil s ľahkosťou. Stačilo mesiac hovoriť „nepamätám si“ a potom nikomu ani nenapadlo pýtať sa.Počas základnej školy chceli byť moji spolužiaci hocičím a pani učiteľka musela na ich popud v triednej knihe večne gumovať a prepisovať ich vysnenú profesiu. Moja kolónka nebola nikdy prepísaná. Od prvej triedy sa tam nachádzalo jedno povolanie – BAČA. Väčšina sa nad tým pozastavila, ale dala mi s otázkami pokoj. To som chcel docieliť.Budúci víkend cestujem domov – k mame. Desím sa otázok. Má ma „prekuknutého“ a nanešťastie s bačom už neuspejem.